Vtedy som verila (het) dokončené

18. kapitola

To, čo sa stalo sa ešte stále v jej mysli premietalo, stále dookola, stále rýchlejšie. On lord Voldemort bol práve teraz s ňou, nie Tom, nie profesor Riddle, ale tá nebezpečná osoba. Všetko sa vždy vrátilo len a len k nemu.

A skutočne to urobil, skutočne niekoho zabil pred jej očami. Cítila ako jej odišiel hlas, ako sa stiahol spolu s návratom mágie, ako ju samú uviedol do ticha, ktorého sa nedokázala vzdať.

Pomaly sa otočila, prútik mala v ruke, pamätala si na všetko, čo by relatívne mohla urobiť, no ani ho len nezdvihla, nie proti nemu. Nie proti lordovi Voldemortovi, ktorý mal práve teraz Tomovu tvár.

„Tak to vidíš, dal som mu šancu, mohol odísť, no on si vždy vybral tú cestu, ktorá... ho priviedla až sem... cestu slabosti... Neprišiel na to, ani vtedy, keď sa odohrali tie útoky ani teraz... áno, bol som to ja, ja som Slizolinov právoplatný potomok, ten ktorý má právo tu stáť... som tu doma, to oni sem nepatria, takí ako on a jemu podobní, ktorí budú stáť proti mne, budú musieť odísť..."

Jeho slová len pomaly prenikli do jej mysle. Bola stratená a jediné čoho sa mohla držať bolo to, čo jej povedal on.

Slizolin potomok.

On útočil na...

Bol to on... kto udržiaval celú školu v strachu a spôsobil to, že boli väznení, že sa nemohli ani len pohnúť z miesta a tie útoky, skamenení študenti. A vražda.

Zabil Oliviu, ublížil Molly.

Útočil na všetky tie deti, ktoré...

A ona s ním bola sama, ona mohla kedykoľvek ...

Toľko spomienok, to všetko čo mu povedala, ako ju istým spôsobom vždy fascinoval, ako nedokázala prestať.

Ako si niekedy, keď jej bolo najťažšie aj priala, aby to bola ona.

Keby tam vtedy prišla namiesto Olivie, zabil by ju, urobil by to tak, ako to...

Jeho rodina. Všetko to do seba zapadlo, tá nenávisť k otcovi, to všetko, čo mohla vidieť, no nikdy nechcela, odmietala pochopiť, že by mohol byť taký, že by mohol zájsť až tak ďaleko.

Strhla sa, keď k nej natiahol ruku, no prijala ju. Akoby ten dotyk bol tým jediným skutočným, čo dokázala prijať. Ponárala sa do chladu, hľadajúc to dobre známe teplo.

„Hádam sa ma teraz nebojíš, nikdy si sa ma predsa nebála..." dohováral jej takmer až láskavo.

„Neboj sa, Myrtla, ty sa už nemusíš báť..."

Nevedela čím bude pokračovať ani to, či má ešte strach alebo nie, bola zmätená a stále ešte neverila, videla to, vedela, že sa to stalo, no on, prečo on, čo vlastne chcel dosiahnuť tým, že...

Jeho dotyk bol tým jediným, čo dokázala vnímať, bez ohľadu na to všetko, bez ohľadu na to, čo bude musieť obetovať.

Lord Voldemort bol tu, no ona opäť videla aj Toma, opäť ho vidieť chcela.

„Pôjdeš so mnou alebo ostaneš s ním, Myrtla?" to bola tá otázka, ktorá až bolela, keď ju vyslovil.

To správne a dobré v nej, hovorilo, že on je zlo, že mu nesmie veriť, že by mala nájsť odvahu a postaviť sa mu, urobiť niečo, urobiť čokoľvek, čím by zmazala ten jeho napol výraz lorda Voldemorta, bez ohľadu na to, že by stratila Toma.

Otvorila ústa a pokúsila sa hovoriť, no nešlo to, jednoducho sa jej hlas neozval.

„To nič nie je, len šok, z toho sa čoskoro dostaneš, povedzme, že tvoju odpoveď môžeme zúžiť na obyčajné prikývnutie, čo povieš... dokážeš to..."