Vtedy som verila (het) dokončené

27. kapitola

Sledovala chrabromilsko-bystrohlavský tréning na jednej z tribún. Imelda ju pozvala, aby šla s ňou.

Nemala veľmi čo robiť, práve teraz ju netrápilo vyučovanie ani hlavolamy, víťaz toho posledného a najťažšieho Ivor, prevzal túto povinnosť na seba, momentálne bola na tom aj čo sa týkalo školských úloh veľmi dobre.

Slizolin si privlastnil viac času na tréningy, preto im neostalo nič iné len dohodnúť sa medzi sebou. No nikto sa neodvážil svoju nespokojnosť prejaviť nahlas. Na škole panovalo opäť také to nebezpečné ticho.

A ona súhlasila. Už len preto, lebo si ju po dlhšom čase niekto opäť všimol. Po dvoch relatívne pokojných mesiacoch, to bola príjemná zmena.

Sedeli spolu v tej nižšej časti s čerstvým pečivom v rukách. Dnešný deň bol príjemne teplý.

Dokonca vyšlo aj slnko a pobyt vonku bol práve teraz mimoriadne príjemný. Leto bolo ešte ďaleko, no boli tu už prvé náznaky toho, že čoskoro nad nimi preberie vládu omnoho príjemnejšie počasie.

Potter párkrát preletel okolo nich, dokonca im aj zamával a trochu sa pred svojou priateľkou predvádzal, čo bolo pomerne zábavné sledovať. Jeho vzdušná akrobacia sa však nestretla s porozumením u ostatných hráčov.

Bolo príjemné sledovať, ako mu trochu sťažili život.

Obe mu však kývali o dušu, smiali sa a užívali si jeden z tých príjemnejších dní. Tu bolo všetko v poriadku. Tu neboli ovládaní temnotou.

„To robí vždy..." okomentovala Imelda, no neskrývala nadšenie spojené s tým, že jej venuje viac pozornosti ako hre.

„Ja chcela by som vedieť, teda, ja... nemusíš mi odpovedať, ak nechceš, ale profesor... on... ešte stále ste spolu..." pýtala sa jej na to takmer šeptom a dívala sa pritom na ten jej prsteň.

Stále ho mala. Tom ju nepožiadal, aby mu ho vrátila ani jej nezakázal ho nosiť. No nikto túto tému už viac nerozvíjal, akoby im niečo či vlastne niekto bránil hovoriť.

„Netuším," priznala Myrtla potichu.

Práve teraz netušila čo má v úmysle a ani to len nechcela vedieť, úplne jej stačilo to všetko, čoho bola svedkom predtým.

Tehotenstvo na nej už začínalo byť vidieť, všetci si to už museli všimnúť, no to čoho sa obávala asi najviac, sa nestalo.

Nikto sa jej na to nepýtal. Občas zachytila pár kradmých pohľadov, no táto téma akoby pre všetkých bola tabu.

Prispelo to aspoň čiastočne k tomu, že bola pokojná a ničím sa momentálne netrápila.

Ďalej sledovala hru a snažila sa nepoukazovať na to, aké má jej spolužiačka z Chrabromilu šťastie. Potter bol možno dosť žiarlivý, no dalo sa s ním dohodnúť a od toho posledného konfliktu s vedením, bol skôr nenápadný a nezaujímal sa o nič iné len o svoje vlastné záležitosti, čo bol zrejme jediný spôsob, ako na škole prežiť.

„Prepáč, ja... nemala by som sa ťa na to pýtať..." hlesla previnilo, zrejme si uvedomila, že je to záležitosť, ktorá by jej veľmi ľahko mohla pokaziť náladu. „Nechcela som ťa tým znepokojiť..."

„To nevadí..." vyhlásila len na pol úprimne a sledovala tú poslednú Potterovu otočku a videla ako zdvihol ruku nad hlavu spolu s ohnivou strelou. Urobil celý okruh a opäť sa zastavil neďaleko nich.

„Tak čo dievčatá, spokojné..."

„Úplne..." kričala Imelda.

„Musím uznať, že si dobrý, Potter..." dodala Myrtla.