Vtedy som verila (het) dokončené

4. kapitola

Sedela na schodoch pod jedným z tých svojich hlavolamov.

Ten ďalší ešte vyriešený nebol, šla ho len skontrolovať, nič viac a zatiaľ si nemusela robiť starosti s tým ďalším.

Napriek tomu trestu, mala pomerne dobrú náladu, dôvodom bolo to, že prišla pošta, rodičia ju opätovne ubezpečili o tom, že všetko bude v poriadku. A poslali jej ten prívesok, ktorý sa im konečne podarilo nájsť.

Myrtla hľadela na tú starodávnu mincu, s vyrytým R uprostred. Bolo to niečo, ako poznávacie znamenie jej čarodejníckeho predka, jej teta ho pred istým časom získala a Myrtla ho už nejaký čas hľadala. Bolo viac než zjavné, že za svoj zachovalý vzhľad vďačí mágii.

Keďže teta sa o ňom zmienila vo svojom denníku, ktorý Myrtla pred istým časom našla vždy bola zvedavá na to, mal len spomienkovú hodnotu, no pre ňu bol dôležitý, keďže patril čarodejníkovi, vďaka ktorému nepochybne práve teraz ona sedela na týchto schodoch a bola schopná učiť sa mágiu.

Držala ho v rukách ako spojenie s minulosťou, ako jeden z tých predmetov, spomienkovej sily, bola ovládaná akýmsi zvláštnym tušením, že ho bude potrebovať, aj keď jej predok nebol nijako významný a ani sa nespomínal v žiadnych čarodejníckych knihách, pre ňu však významný bol. Jeho meno sa nezachovalo, ostalo len to písmeno, ktoré práve teraz mala možnosť držať v rukách.

A teraz si už môj. A budeš patriť aj mojej sestre, ak ťa bude potrebovať.

Rukou prechádzala po tej obyčajnej koženej šnúrke, na ktorej bol upevnený, nepochybne pridanej až neskôr, pôvodná retiazka už možno ani neexistovala.

Možno mi prinesieš šťastie, nech to bude akokoľvek, tento rok to budem vskutku potrebovať...

Vložila si ho do vrecka, uzavrela hlavolam, ktorý bol ešte stále pripravený pre toho, kto sa ho bude snažiť rozlúštiť.

Aj jej ruka sa vďaka urýchľovaču hojenia zahojila počas noci, už jej len dali dole obväzy, bola takmer ako nová a už vôbec necítila bolesť.

Počas toho dňa sa nič významné nestalo, bola sama vo svojom svete, ďaleko od ostatných, chránená bariérou, ktorú si okolo seba za tie roky stihla vystavať.

Pripravovala sa na to, čo malo neodvratne prísť, no snažila sa priveľmi nemyslieť na neho, zakázala si to.

Skutočne sa o to veľmi snažila, aj keď to bolo ťažké, lebo sa stále o ňom hovorilo.

Nielen ona mala obavy z praktických hodín, ukázalo sa, že aj iné osoby, ktoré si predtým nerobili starosti, sedia už teraz ponorené v knihách a zrejme aj ona by mala, no nedokázala sa k tomu prinútiť.

Predpokladala, že víkend bude najvhodnejší na kratšie opakovanie, ktoré samozrejme vôbec nebrala na ľahkú váhu.

Praktická hodina pred ostatnými, to nikdy nebolo príjemné, a predpokladala, že ani tentoraz sa z ich strany nedočká žiadneho zľutovania, na to sa musela už teraz pripraviť.

No dnešný deň bol príliš pekný na to, aby sa tým zaťažovala a bála sa toho budúceho týždňa.

Práve teraz ju skôr zamestnávalo to, čo sa stane, na jej druhom treste.

Profesor jej odkázal, aby prišla k jazeru, čo nebolo práve štandardné miesto, kde by sa mal odohrávať školský trest.

Predpokladala, že bude pokračovať v tej úlohe s knihami, ktorá bola pomerne znesiteľná, iných možností sa začínala dosť obávať.