Vtedy som verila (het) dokončené

21. kapitola

Prsteň.

Podobný tomu, ktorý nosil Tom, no bola to jemnejšia a ženskejšia verzia. A zároveň jej vianočný darček.

„Ty myslíš, že naozaj môžem..." neodvážila sa nahlas vysloviť tie svoje teórie, ktoré jej prebehli hlavou.

„Áno, iste, je tvoj..." povedal to, akoby nešlo o nič dôležité, s tým svojím povestným chladnom.

„Jeho význam si pochopila správne, Myrtla..."

Bolo to skutočne presne to, čo...

„Chcela by si, aby to tak bolo, aby to bol zásnubný prsteň..." položil jej tú otázku, tým jeho spôsobom, podobným tomu, ako zareagoval na jej tehotenstvo. A ona si bola viac-menej istá, že práve to teraz zavážilo.

„Ale povedal si predsa, že čarodejnícke rodiny, že oni... že si..."

„To bolo súčasťou manipulácie s nimi, toto je skutočnosť, ktorú ti ponúkam...bez ohľadu na nich..."

Niekedy si priala, aby dokázala hovoriť také veci, tak ako on, aby dokázala reagovať na tie mocenské hry nie natoľko emotívne. No vedela, že niečoho takého sa zrejme nedočká.

„Ty by si skutočne uvažoval niekedy nad tým, že by sme niekedy v budúcnosti mohli..." bolo to pre ňu natoľko šokujúce, že sa to ani len neodvážila vysloviť bez strachu, že by mohla byť ponížená jeho slovami. A tým, že si vôbec dovolila dúfať, v niečo také, v tomto novom svete, ktorý sa jej nepáčil, no nedokázala sa vzdať jeho.

Nemohla to urobiť, aj keď si priala, aby v sebe našla tú silu, aj keď čiastočne ešte stále bojovala s istým druhom odporu voči tomu, čo sa stalo. No nie voči nemu, ako mala možnosť pochopiť, počas tej noci a nepochybne aj počas tých ďalších.

„Áno, uvažoval som nad tým a predpokladám, že príde aj ten čas, kedy bude vhodné vyriešiť aj túto záležitosť. Pokiaľ budeš samozrejme aj ty pripravená prijať podobný zväzok..."

Ich možnú svadbu nazval záležitosťou. To vôbec neznelo príjemne, ale skôr len ako povinnosť.

Nemala by s tým byť spokojná, nemala by mu dovoliť, aby len tak povedal niečo také a takým spôsobom, akoby šlo o nejakú obchodnú dohodu, no čarodejnícke zväzky také v podstate aj boli, aspoň donedávna sa kládol dôraz skôr na túto stránku veci než na city a záležitosti s tým spojené a toto zmýšľanie neobišlo ani muklovské rodiny.

No nemala by podliehať tomu dojmu, že práve ona môže urobiť rozhodnutie tohto druhu, že práve ona by mala niečo také prijať len preto, že on to považuje za vhodné.

Tá druhá časť nej bola silnejšia, natoľko, až ju to vydesilo, no nedokázala sa jej postaviť, tej Myrtle, ktorá ho chcela, tej ktorá zavrhla tú myšlienku, že by ho dokázala odmietnuť. Napriek všetkému počula zrazu svoj hlas, ako povedal: „Áno, ja... samozrejme by som chcela, aby to bolo tak, ako si povedal..."

Vyčítala si to hneď ako to bolo vyslovené, no zároveň pocítila aspoň do istej miery úľavu. A ešte sa istý čas vyrovnávala s týmto novým rozporom, ktorý vznikol v nej samotnej.

Dovolila mu, aby jej ho nasadil, aj keď stále ešte nevedela, akoby sa mala cítiť a čo by mala urobiť.

Bol to prekvapivo príjemný pocit, bol ľahký, jemný, takmer ho ani necítila. Jeho objatie takisto posilnilo jeden z tých príjemnejších pocitov. Nech to už bolo akokoľvek otec jej dieťaťa sa o nich chce postarať, a to bolo zrejme dôležitejšie, než to, aké slová na to použil a čo ho k tomu viedlo.