Vtedy som verila (het) dokončené

35. kapitola

Snažila sa vidieť v ňom aj Toma, no bolo to čoraz ťažšie, teraz keď ho videla ako veliteľa svojej armády, v tmavom mierne ošúchanom habite, ktorý na sebe niesol stopy po boji a po mágii, po tej ktorej stopy nemusia byť pre všetky bytosti príjemnou skúsenosťou. Počula toho veľa o jeho ťažení, no snažila sa predstierať, že o ničom nevie, že práve on nepatrí k osobám, ktoré stoja v prvej línií a užívajú si smrť tých druhých.

No potom tu boli tie slová, ktoré sa jej samej vysmiali, aj Tom smrť privítal aj on predsa zabil. No zároveň sa jej aj bál, v tých lepších obdobiach, hovoril o smrti ako o tom najhoršom nepriateľovi ako o sile, ktorú by si prial podriadiť svojej vôli, no nikdy nebol ochotný ju prijať za svoju.

Nie tak, ako Myrtla, ona si mnohokrát priala zomrieť. Predtým, keď si bola istá, že práve to by bolo tým jediným spôsobom, ako zanechať stopu v tých druhých. Práve teraz akoby uviazla v jednom z tých svojich zvyčajných rozporov, akoby bola ponorená v strachu, ktorý ju ťahal k zemi a nemilosrdne dusil.

Nedotkla sa ho, len tam stála a čakala. Báť sa nemalo zmysel, vedela to, no podobne ako tí ostatní nemohla nič urobiť s tým strachom, ktorý sa spájal s lordom Voldemortom.

„Ja... naša dcéra, ona..." prehovorila skôr než stihla sformulovať svoje myšlienky, do niečoho zrozumiteľného.

„Oznámili mi to..." povedal pokojne a ona zaregistrovala, ako sa priblížil k Ambre. Pohla sa, uvedomila sa, že ju chce chrániť, no jej otec, by jej predsa neublížil alebo áno? Priala si, aby si mohla byť ním istá. To však nemohol povedať nikto a už vôbec nie ona.

„Že sa narodila a že ste obe v poriadku..." povedal to absolútne pokojne, pomerne prívetivým spôsobom, poznala už aj jeho hlas v iných polohách, táto bola jedna z tých, keď sa možno nemusela obávať priameho útoku.

„Ja..." opäť sa zhlboka nadýchla, nechcela prejavovať slabosť, priala si mať viac síl, aby dokázala bojovať, no ešte cítila bolesť, ešte bola" zo všetkého unavená, chcela mať viac času, na to, aby sa mohla presvedčiť o tom, že mu dokáže čeliť, že bude bojovať za šťastie ich dcéry, ak už nie za svoje vlastné.

„Dala som jej meno, Ambra, napadlo mi to celkom spontánne a myslela som si, že by sa mohlo páčiť aj tebe..." dodala už trochu smelšie, keď spolu stáli pri kolíske, začínala pociťovať viac istoty, no hlas jej ešte stále čiastočne kolísal.

„Áno, je to pekné meno..." pripustil viac než ochotne a vôbec sa na ňu nehneval, čo ju prekvapilo, no práve teraz najviac sledovala jeho reakcie, najviac sa obávala, každého jeho pohybu. A to, že sa k nej práve teraz správal zhovievavo považovala za mimoriadne podozrivé. Stále sa ešte chvela, keď sa na ňu díval, nedotkol sa jej, no ich pohľady sa stretli, keď malá otvorila oči.

Neplakala. Len sa na nich usmievala, tak záhadne, tak pokojne.

„Vitaj, Ambra..." prihovoril sa svojej dcére v parselčine.

Počúvala svojho otca, zvuk jeho hlasu, mala možnosť to urobiť, aj keď neprejavil záujem o to, ju vziať na ruky.

Myrtla mu to ani len nenavrhla, chcela, aby sám prejavil záujem o to, čo bolo pre iných samozrejmosťou, preňho to však mohlo byť do určitej miery prekážkou.

***

Slnko.

Podmanivé a kruté, to slnko, ktoré bolo dnes silnejšie ako hmla obklopujúca Rokfort ako nové obranné kúzla, ktoré takmer zatienili všetko.