Vtedy som verila (het) dokončené

28. kapitola

„V náš prospech?" zopakovala pomaly.

Neuvedomila si, že rozpráva iným jazykom, kým ju na to neupozornil. No keď sa na to začala viac sústrediť, zachytila tú zmenu, kdesi hlboko v sebe. Na tej reči, akoby bolo niečo iné, niečo podmanivé.

„Áno, dá sa to tak povedať, že sme získali to čo sme chceli a možno aj viac..."

O tom nebola až natoľko presvedčená.

Pamätala si na to, ako ju poslal preč ako sa potom s ňou vôbec nezhováral a ticho, ktoré ich obklopovalo trvalo viac než len pár dní.

Myslela si, že ju opäť znenávidel, že s ňou už nikdy viac neprehovorí.

Návrat jeho dotyku späť do jej života. To bola jedna z tých znepokojujúcich možností.

„Myslela som, že naposledy, že si sa nás úplne zriekol, že len zvažuješ, čo by bolo vhodné s nami urobiť..." priznala, obklopená tým nepríjemným vnútorným napätím. Bála sa toho predtým než sa upokojila, predtým než to ticho trvalo tak dlho, že už ani neverila, že by mohlo byť ničím narušené, dokázala opäť vydržať sama zo sebou. A teraz to urobil znovu. Prišiel za ňou, akoby sa vôbec nič nestalo.

To, že dovolil, aby bola opäť blízko neho, no nechcela dúfať, nechcela samú seba zradiť tým, že si dovolí byť šťastná.

Objal ju, takým tým ľudským spôsobom. Chcela, aby to niekto urobil, chýbala jej tá možnosť, tak dlho.

A všetko by bolo možno v poriadku, keby tu neboli všetky tie spomienky, keby sa nebála toho muža, ktorým dokázal byť.

Keby bolo možné veriť tomu, že tentoraz to bude iné, že ich už viac nenechá napospas ostatným.

Nevedela, ktorou Myrtlou, sa môže ešte stať pod jeho vplyvom. Správe teraz však bola viac matkou brániacou svoje dieťa.

Tou, ktorá nechcela nič viac, než aby mu bolo dovolené slobodne žiť bez tých večných záležitostí krvi.

Bez toho, aby si musela vyčítať kým je.

Cítila tlkot jeho srdca, uvedomovala si, že dýcha, tak ako všetci ostatní, že nie je obklopení len chladom.

A to, že sa v nej striedala nenávisť s láskou, akoby si práve teraz nedokázala vybrať, čo z toho by mala cítiť v súvislosti s otcom svojej dcéry. Chcela mu opäť porozumieť, no on jej to nedovolil, on bol tak ďaleko, nedosiahnuteľný, obklopený chladom a krutosťou, ktorú nedokázala zniesť.

„Nezriekol som sa vás... Držal som si odstup, no nespustil som vás s očí... Si moja rodina, ty aj naša dcéra... nikdy sa vás nezrieknem, aj keby som mal odstrániť z cesty isté vplyvy..." počula jeho hlas a priala si veriť, no nebola toho schopná. Už viac nie.

Rodina.

Nevedela, či Tom vôbec vie čo to znamená. Či to všetko preňho nie sú len zvyčajné mocenské hry.

Nemala by ho mať rada, tisíckrát si to zakázala a ešte omnoho viac ráz sama sebe tvrdila, že sa to už nemôže stať, že sa nenechá viac ovládať svojimi citmi.

Nerozumel im a bol ochotný ich kedykoľvek zničiť, či vystaviť ju samú tomu pokušeniu, že by ho mohla začať nenávidieť.

„A keby sa to nestalo, keby som nezačala hovoriť hadím jazykom, aké by potom bolo tvoje rozhodnutie?" položila mu otázku, ktorá ju mohla stáť veľa, vrátane jej vlastného pokoja, no nemohla inak.