Božie dieťa ✔

1.kapitola

Len som tam stála, a nechávala prúd teplej vody dopadať na moju pokožku. Dokonale sa mi pri tom uvoľnili všetky svaly a užívala som si pocit, keď mi po tvári stekali kvapky vody. Pokračovali smerom dole, až kým studené nestiekli do odtoku. Ten pocit bol pre mňa oslobodzujúci. Bol to čas, kedy som sa mohla zastaviť a myšlienkami blúdiť všade možne. Proste taký únik z reality. Často krát som si predstavovala veci, ktoré som chcela aby boli skutočné. Boli to však len predstavy, často krát plné fantázie a vidiny lepšieho sveta.
Milujem vodu.

Po dlhej sprche som sa rozhodla konečne vyjsť von.
Zabalila som sa do uteráka a pozerala na svoj odraz v zrkadle. Moje po lopatky dlhé svetlohnedé vlasy postupne ku koncom bledli až do blonďavých odtieňov. Mala som ich v mokrých pramienkoch nalepené na chrbte. Svoj pohľad som ale venovala mojej postave. Nepatrím medzi nízke dievčatá, no nie som ani najvyššia. Proste taký zlatý stred. To sa však o mojej postave povedať nedalo. Môj pás určite nebol dokonalý no nekypelo mi cez pás nohavíc, takže som na tom až tak zle nebola. Stehná mali priemernú veľkosť, no lýtka, hotová katastrofa. Nikdy som s postavou nebola spokojná, no moja lenivosť mi nedovolí nič s tým urobiť. No čo už.

Ticho v našom byte prerušilo tresknutie dverami. Prešla mnou triaška. Chvíľu som len nehybne stála na mieste. Všetka dobrá nálada ma ako mávnutím čarovného prútika opustila.
Zakrútená v uteráku som potichu prebehla do mojej izby. Z kuchyne bolo počuť krik a nadávky. To otec prišiel zas opitý a háda sa s mamou. Takto sa opíja odkedy ho pred pár mesiacmi vyhodili z roboty kvôli alkoholu. Po tom začal piť ešte viac. Už to viac nie je človek, ktorého sme poznali predtým. Úplne sa zmenil na nepoznanie a poviem vám, k dobrému to určite nebolo. Ak posledná empatia voči nemu zmizla po tom, čo urobil naposledy...

Ten deň by sa dal nazvať čiernym dňom. Tých bolo za tie tri mesiace viac, ako za celý môj doterajší život.
Spomienky na ten posledný mi dokážu aj po toľkom čase nahnať slzy do očí.

Bol ako zviera. Tá ľudskosť v ňom zmizla v nedohľadne, hlavne tej noci. Prišiel vtedy opitý, čo sa stáva čoraz častejšie. V tejto nálade je dosť agresívny. Keby spieval, ako sa to ozýva z krčmy, nebolo by to tak zlé. Lenže on príde domov len vtedy, keď alkohol nedokáže zasýtiť jeho hlad, keď je unavený a z krčmy ho vyhodia nech ide spať domov alebo keď nemá peniaze.

V tú noc ich od mamy pýtal. Bol to týždeň pred výplatou, takže sme boli doslova ako kostolné myši. Domácnosť mama nedokázala utiahnuť s jedným príjmom a tak som chodila na brigády vždy keď sa dalo. Hocikedy sme sedeli potme len aby boli účty za elektrinu čo najnižšie.
On však prišiel a chcel ďalšie peniaze. Mama žiadne nemala a snažila sa mu dohovoriť. Len ho tým viac naštvala. Zobral vtedy nôž. Nenamieril ho proti nej, ani proti sebe.
Za vlasy na vytiahol z postele a držal mi ho pod krkom dovtedy, kým mama nedoniesla všetky peniaze čo mala.
Nestačilo to, a tak nás obe zbil. Vysypal mame celú kabelku, vzal mi všetky peniaze čo som mala a dokonca vtedy odniesol moju zlatú retiazku od babičky do záložne.

Mama viac nechcela riskovať a tak sme sa dohodli, že keď príde domov opitý, tak mám odísť k mojej najlepšej kamoške a ak sa mi do pol hodiny nedozvie, tak mám zavolať pomoc. Veľmi som sa hanbia za svojho otca.

Nechcela som, aby sa to opakovalo. Mamin plán sa mi vôbec nepáčil. Nechať ju samú keď je otec opitý je dosť nebezpečné. Aspoň neskončím ako otcov terč na vybíjanie zlosti a budem môcť zavolať políciu. Naposledy keď tu bola tak odviedla otca do cely na pár nocí. Na súd už je podaný návrh na rozvod, hlavne kvôli môjmu bezpečiu.
Obliekla som si čierne kraťasy do pol stehien s vysokým pásom a do nich som si zakasala jednofarebné biele tričko. Mokré vlasy som nechala voľne. Obula som si čierne sandále a vyšla z bytu. Nebrala som si ani kľúče a ani mobil. Načo? Aspoň si otec bude myslieť že som sa len skryla a chvíľu sa bude zabávať hľadaním ma.

Ľudia na mňa pozerali čudným pohľadom. Ani sa im nečudujem. Veď je úplne normálne že v novembri o pol jedenástej sa prechádza dievča v letnom oblečení. Nebola mi zima.
Po opustení nášho pozemku som zbadala môj cieľ. Park. Je to najkratšia cesta k Adell. Dom vedľa nás je prázdny a susedia z druhej strany sú na predĺženom pobyte niekde vo wellness. Našu ulicu tvorí len jeden rad domov a oproti je rozsiahly park. Keď sme sa sem pred troma rokmi presťahovali, tento park sa stal mojim obľúbeným miestom v tomto zapadákove. Mala som len dvanásť, no toto miesto milujem doteraz.

Keď som prešla cez bránu parku, pocítila som príjemnú vôňu trávy s jemnou arómou kôry stromov. Šuchtavý tanec kríkov dopĺňali cvrčky. Prírodná harmónia ma upokojila natoľko, že som z hlavy vypustila všetky zlé myšlienky.
Prechádzala som sa po chodníku osvetlenom len pouličnými lampami a užívala si voľnosť. Záhony, kde v lete tratí rastú kvety oddeľujú chodník od neupraveného trávnika. Takmer nikto sem totiž nechodí a tie kvety sú len burina, no aj tak sú krásne. Ich jemná vôňa je ako balzam.
A to na tomto mieste milujem. Som ako v lone prírody, sama, len so svojimi myšlienkami. Je to upokojujúce.

Mesiac v splne a hviezdy zatienili mraky. Vzali sa tam z ničoho nič.
Cvrčky razom stíchli a vietor ustál. Park sa ponoril do ticha. Cítila som, že tu nie som sama. Poobzerala som sa dookola, no nič okrem stromov som nevidela. Cítila som na sebe niekoho intenzívny pohľad, no nikoho som nevidela. Pridala som do kroku.
Táto situácia sa mi nepáčila a nebolo mi všetko jedno.

Nič lepšie ako tváriť sa, že som tu sama mi nenapadlo a tak som pokračovala vo večernej prechádzke a nevenovala pozornosť ničomu len prírode. Mám k nej istý rešpekt. Dokonalá rovnováha pre život, no my ľudia ju narúšame mysliac si, že to čo robíme je správne.
Zrazu ma začala strašne bolieť hlava. Zrak sa mi postupne rozmazal a svet sa so mnou roztočil. Chcela som sa chytiť jednej z lavičiek lemujúcich chodník, no niekde zmizli a tak sa mi nohy podlomili a ja som sa zviezla k zemi.
Ostrá pulzujúca bolesť naberala na intenzite. Postupne prechádzala do celého tela. S hlavou v dlaniach a slzami v očiach som dúfala, že čoskoro pominie.