Božie dieťa ✔

20.kapitola

Len sme tam stáli a pozerali na miesto odkiaľ zmizli. Stáli sme v objatí.

Po chvíli sme sa premiestnili do môjho domu. Musela som sa prezliecť keďže moje šaty boli obhorené a roztrhané. Už sa šatami nedali ani nazvať. Na krku sa mi tiež objavila vlčia laba. Je to označenie mocných lovcov. A ešte niečo. Slnko je stále preč a myslím si, že sa tak skoro nevráti.
Teraz je dôležitejšie zabezpečenie ostrova a nájdenie knihy bohov. To ešte len bude sranda.

***

Došli sme k záveru že sme v koncoch. Kniha bohov je naozaj v Barillskom paláci a aby toho nebolo málo, môže ju použiť jedine boh. To znamená že na svojej strane majú zvrhnutého boha. A čerešnička na koniec, ak tú knihu získame, môžem ju použiť jedine ja. Pri zlej manipulácii ma môže pokojne zabiť. Vojna však mojou smrťou neskončí. To znamená že sa nemusím nechať zabiť.

Práve sa delíme do tímov. Tím A zaútočí na palác sprava, tím B zľava a tím C ukradne knihu. Tím C som ja a Nick. Postupne sa premiestňujeme k palácu.

***

Sedíme v korune stromov a sledujeme zvyšné dva tímy ako idú na svoje pozície. Máme výhodu, keďže je tma. Zaznel signál.
Všetci sa vrhli do útoku.
Keď sme usúdili, že sú všetci zaneprázdnení bojom, rozprestreli sme krídla. Anjeli majú krídla z bieleho peria, Nick ako starobylý démon má krídla z čiernej kože a ja mám krídla z čierneho peria. Chytili sme Alexa a preleteli nad bojiskom. Alexa sme nechali na najvyššej veži ako signalizátora a my sme leteli dnu. Premiestniť sa by bolo riskantné. Leteli sme smerom dolu do podzemného trezoru a cestou  Nick zabíjal všetkých okolo.
Pred mohutnými dverami sme zastali. Rozhodli sme sa, že Nick bude strážiť pred dverami a mne prenechá tu zaujímavejšiu časť.

Otvorila som tie dvere a ocitla sa v malej pracovni. Tu má byť trezor. Pozorne som prešla všetky obrazy i knihy no nič. Pozrela som aj za všetok nábytok a do všetkých skriniek či šuplíkov. Začínala som mať pocit že tu to nie je.
Potom ma niečo napadlo. Rukou som šmatrala na spodnej doske stola. Aha, mám to!
Potiahla som páčku a pod stolom sa začalo vytvárať schodisko.
Nechala som moje telo vzplanúť a pustila som sa dole.
Bola tam tma a jediné svetlo bol môj oheň. Panovala tu veľká vlhkosť.
Všetko bolo pokryté pavučinami a pavúkmi. Vo vzduchu sa z každým mojím krokom zvýril prach. Zalial ma adrenalín. Určite tu budú nejaké pasce alebo ochranný systém. Budem si musieť dať pozor.

Bola tu kopa starožitného nábytku pokrytého hrubou vrstvou prachu. Kúsky porcelánu boli popraskané a boli už len tieňom svojej niekdajšej krásy. Špinavá vŕzgavá podlaha škrípala spolu s každým mojim pohybom.
Prešla som ku starožitnej knižnici s knihami a hľadala náznak nejakej manipulácie. Nič. Všetko bolo rovnomerne zaprášené. Aj tak som ale všetky prezrela. Nič, len elixíry, legendy a mne neznáme texty.
Ticho prerušované mojimi krokmi a tlkotom srdca bolo nepríjemné.
Do zorného poľa sa mi však dostali malé, nenápadné dvere. Opatrne som zatlačila kľučku ktorá s vŕzganím povolila. Dvere však boli zaseknuté. S väčšou námahou som ich otvorila. Skrývala sa za nimi okrúhla miestnosť. V jej strede sa na malom držiaku nachádzala kniha. Tá kniha. S dobrým pocitom som vykročila k nej. Na pol ceste ma zastavilo zakašľanie.
Neskutočne ma to vyľakalo.

Starší pán práve zatváral dvere ktorými som prišla. Vyzeral tak na sedemdesiat a mal šedivé vlasy. Jeho karamelové oči si ma premeriavali opovrhujúcim pohľadom.

,,Vieš že je neslušné sa zakrádať?"  chraptel stareckým hlasom akoby ma karhal.

,,O tom asi viete veľa."
Tiež som vytiahla môj meč.

,,Vieš ty vôbec kto som?"

,,Zvrhnutý boh."

Prostá odpoveď. Prekvapilo ho to no i tak sa vrhol vpred. Začala sa dokonalá hra s mečmi. Po nej však stáť zostane len jeden. A ja padnúť nehodlám.