Božie dieťa ✔

29.kapitola

,,Máme návnadu. Plán je hotový. Už len počkať na dobrú príležitosť."

Podskočila som nadšením. Myšlienka, že niekto dopláca na neutíchajúce útoky démonov, je na konci.
Sestry budú preč, temná strana porazená, nastane obdobie svetla a mieru.
Teda, ak to nezbabrem.
Počkáme však do splnu, aby sa rituál vykonával ľahšie. O to väčšia šanca že to prežijem. Je to až o tri dni, takže mám ešte čas trénovať.

Práve som si rituál prepísala na papier. Nemôžem tam predsa prísť z knihou bohov. Tá je teraz niekde uložená.

Tupo zízam do stropu.
Nie a nie zaspať. Prehadzujem sa zo strany na stranu, no spánok neprichádza. Zúfalo zafučím do vankúša. Ráno budem vyzerať jak fúria.
Keďže spánok neprichádza, hodím na seba oblečenie a výjdem von. Chladný večerný vzduch mi pohladí pokožku a ja sa zhlboka nadýchnem. Pri každom výdychu sa urobí obláčik pary. Teplota je hlboko pod nulou a osada je ponorená do ospalého ticha. Pokojnú atmosféru dotvára jemný vetrík. V tichu sa ozýva len vŕzganie snehu pri každom mojom kroku. Niečo tomu chýba. Zatvorím oči a sústredím sa. Na moju tvár dopadne vločka. A ďalšia. Takto je to dokonalé. Vietor sa s nimi pohráva a oni spokojne poletujú. Nádherná zimná scenéria. Vločky už padajú husto, a zamotávajú sa mi do vlasov. Pomalými krokmi smerujem k pláži. More je zamrznuté, za čo môžu mrazy spôsobené dňami bez slnka. Síce som ho vrátila, no zatiaľ poskytuje len svetlo. Ľad je hrubý a tak na neho bez obáv vstúpim. Idem ďalej od kraja a užívam si pocit slobody. Rozbehnem sa a šmýkam sa ako o dušu. Najprv postojačky, potom však už po zadku. Od osady som vzdialená, to znamená že si aj môžem zakričať šťastím.
Milujem zimu!
Milujem aj leto!
Teším sa, keď sa v tomto mori aj vykúpem. Ako sa budem opaľovať na piesočnej pláži zaliatej slnkom. Táto predstava nebola až tak nereálna. Nedalo mi neusmiať sa.
Zrazu ľad podomnou začal pukať. Najprv tiché praskanie, no teraz už bolo vidno aj trhliny.
Panika.
Tento pocit ma ovládol behom sekundy. Rozbehla som sa ku okraju.
Chyba. Asi pol metra od cieľa sa so mnou ľad preboril. Vďaka mojej nízkej postave som bola mokrá až po pás.

S drkotaním zubov som sa vyštverala von a utekala do osady.

Ty si sprostá. Máš krídla a vieš sa premiestniť. Tak prečo utekáš?

Inteligencia môjho podvedomia ma síce neprekvapila, no nápad to nebol zlý. Rozprestrela som moje čierne krídla a vzlietla.

Nad osadou bola zvláštna atmosféra napätia. Došla som k záveru že zaútočili od lesa, no hliadka ich zadržala a tak sa nedostali až k osade. Ako to viem? Nick. Naše puto. Čítame si myšlienky.
Hodila som sa do bojového oblečenia a už letela za ním.
Plán sa začal skôr, než sme čakali. Kráľovské vojská útočia na Barillský palác, lovci bojujú v lese, a ja s Nickom ideme skoliť temné sestry.

Sme na južnom území lesa, ktorý leží na hranici z temnou stranou. Srdce mi splašene udiera do hrude a mám pocit, že sa o chvíľu prebije von. Dych sa mi zasekol v krku, keď som zbadala ten kamenný stôl. Pôsobil staro. Rôzne znaky mu dodávali na magickom dojme. Okrem historického dojmu tu bol aj strach. Pôsobil aj ako obetný stôl po ktorom tiekli prúdy nevinnej krvi.
Pri tejto myšlienke ma striaslo.

Opatrne som na neho položila obe dlane. Chladný kameň okamžite schladil moje rozpálené ruky. Vytiahla som papier s rituálom, no hrča v hrdle mi nedovolila vydať ani hláska. Ruky sa mi triasli nie len zimou. Srdce búšilo ako o život a dychčala som ako keby som zabehla maratón. Je to ako keď idete na smrť. Ja to viem. No Nick nie. Tú myšlienku strážim a nepustím ju k nemu.
Posledný krát ho objímem a venujem mu bozk plný bolesti, smútku i vášne.

Opatrne som sa vrátila k stolu a otočila papier na stranu, kde bolo kúzlo na privolanie sestier.