Božie dieťa ✔

THE END

Opatrne som sa vrátila k stolu a otočila papier na stranu, kde bolo kúzlo na privolanie sestier.

Nadýchla som sa. Zvládnem to, som silná. Hoc oproti všetkým som len malé dievča, som mocná. Najmocnejšia zo všetkých. Práve preto to zvládnem. Nenechám sa zastrašiť a budem bojovať.
Za rodinu, za priateľov za všetkých. Lebo teraz je čas, aby som bola silná a naplnila legendu. Verím že to dokážem. Všetci mi veria a spoliehajú sa na mňa.
Dúfam že nesklamem.

Začala som.
Kým som ja odriekala magické verše, Nick urobil kruh z démonického ohňa. Striaslo ma zimou. Rukami som si pritiahla bližšie plášť, ktorý k bojovému obleku nepatrí, no teraz bol užitočný.

Stála som uprostred kruhu a odriekala, keď začali oblohu pretínať blesky. Štyri z nich udreli do zeme okolo mňa z každej strany.

Z bleskov povstali štyria duchovia.
Tumma, Styrka, Kisasi a Frica. Obávané temné bytosti nášho sveta sú teraz so mnou zavreté v nepriechodnom kruhu.
Svoju pozornosť namierili na mňa takmer okamžite a začali útočiť. Čo som si to len myslela? Že sa len tak vzdajú?
Odrážať útoky bolo pomerne náročné keďže prichádzali zo štyroch strán. Ak by som začala útočiť, nezostalo by mi dosť energie na rituál. Musela som donútiť hlavu myslieť. Obrátky pracovali naplno, no na nič neprichádzali. Tak to musím risknúť.
Vzlietla som do vzduchu a dopadla na zem s mocným ohňom. Rýchlo sa spamätali, no dali mi dosť času na začatie rituálu.

Cítila som silu. Napĺňala každý sval, každú bunku. Bol to opojný pocit.
Hovorila som to čo najrýchlejšie, a odrieknuté slová zažiarili zlatistým svetlom.
Ich žiara stúpala hore a oslepovala temné bytosti. Znížilo to viditeľnosť pre nich, no nie pre mňa.
Nevzdávali sa a útočili ďalej. Niektorým útokom som sa nestihla vyhnúť. Ten posledný spôsobil, že som skončila na zemi o niekoľko metrov ďalej. Zastavila ma až stena z ohňa ktorá ma nepríjemne schladila. Čo najrýchlejšie som sa rozbehla k stolu. Cestu mi však skrížila Kisasi. Jej démonický oheň zo mňa začal vysávať silu a po chvíli som klesla na kolená. Nezmohla som sa na nič. Prázdny pocit sa ma zmocňoval stále viac a viac.

,,Nie! Nemôžeš to vzdať! Bojuj! Závisia na tebe osudy všetkých ľudí planéty!
Si mocnejšia než oni. Máš na to! Vstaň a naplň svoje meno. Bojuj!"

Podvedomie sa prebralo k životu a postavilo ma na nohy keď to najmenej čakali. Asi si mysleli že sa vzdám, no ja bojujem do konca a nevzdávam sa.
Moja energia sa mi vrátila behom sekundy a hneď som pokračovala v odriekaní. Vyblednuté svetlo teraz zažiarilo ešte mocnejšie a mňa sa zmocnil blažený pocit víťazstva.

Keď posledné riadky božieho textu zažiarili spásonosným svetlom, klesli na zem a utvorili tam čierny portál.
Portál do ničoty. Keď do neho spadnete, nenávratne sa stratíte. Navždy sám, navždy v tme. Duša v ňom stratí a nikdy nebude spasená. Hrôzu naháňajúci koniec.

Portál začínal uprostred kamenného stola a rozširoval sa stále ďalej a ďalej. Cúvala som, až som narazila na stenu z ohňa. Temné sestry však urobili to isté čo ja. Lietať nemôžem, lebo by ma to hneď vtiahlo. Premiestniť sa tiež nemôžem, lebo je tu stena. Ak by stena zmizla, zmiznú aj sestry.
Ahh.. Prečo to musí byť tak komplikované.

Odopla som si plášť aby mi nezavadzal pri mojom chorom nápade. V stotine sekundy sa stratil nenávratne v ničote. V ruke sa mi zjavil môj meč a zažiaril svetlom. Opatrne som sa po kraji presunula k prvej sestre. Pomocou mojich šermiarskych schopností sa stratila v portáli. Ostatné tri to nepotešilo, a kopírovali moje pohyby. Krúžili sme okolo portálu a snažili sa vyhnúť jedna druhej. Neviem, ako dlho udržím portál otvorený, takže musím konať. Svojou superrýchlosťou som sa presunula k ďalšej zo sestier. Tá nasledovala prvú sestru do portálu ničoty. Po líci sa mi skotúľala prvá krvavá slza. To je zlé znamenie. Srdce sa mi rozbúšilo ešte rýchlejšie ako doteraz. Splašene udieralo a napĺňal ma adrenalín.

Rozbehla som sa za ďalšou obeťou, a znova úspešne. Nemali sa kde uhnúť. Zostala už len jedna. Na jej tvári bol výraz plný čírej nenávisti. Striaslo ma, no aj tak som zopakovala úspešnú taktiku. Tesne pred mojím cieľom ma však niečo zastavilo.

Mrcha jedna!
Uzavrela sa v rovnakom kruhu, v akom Nick uzavrel nás. Ďalšia krvavá slza len potvrdila to, že čas ubieha neskutočne rýchlo. A na to ona čaká. Kým to neudržím a portál sa rozpadne. Tú radosť jej však neurobím.
Do meča som vyslala vlnu energie v podobe vody a ohňa. Zaryla som ho do steny jej kruhu a snažila sa ju odtiahnuť od kraja. Pridala som k tomu aj moju schopnosť hýbať predmetmi a divoký vietor tiež podal pomocnú ruku.

Zvyšky sily som dala do zatlačenia poslednej sestry do portálu. Držala sa okraju a pomaly klesala dole. Krv zatiaľ zmáčala moje líca v podobe nekonečných vodopádov. Dalo mi zabrať udržať sa na nohách a nestratiť sa v ničote.

Keď bol portál veľký asi meter, stena opadla a Nick sa rozbehol ku mne. Jeho rýchlosť však nebola dostatočná. Kým sa ku mne dostal, z portálu sa vystrčila ruka poslednej zo sestier a zdrapila ma za nohu. Zjačala som prekvapením z ľadového dotyku oceľovo pevnej ruky.

Posledné čo som cítila, bola Nickova ruka ktorá sa ma snaží zúfalo zachytiť. No je neskoro. Portál ma pohltil a obklopila ma tma v podobe nekonečne veľkého tmavého a prázdneho priestoru.

Moja posledná myšlienka patrila jemu...

Ako veľmi ho milujem...

Patrila Nickovi...