Božie dieťa ✔

8.kapitola

Chvíľu som uvažovala nad tým, čo sa práve stalo, no spánok na seba nenechal dlho čakať.

Tento stav pokoja ale muselo niečo narušiť. Budík. Natiahla som ruku za narušiteľom a jedným ťahom ho poslala k zemi. Spokojná so sebou som sa pobrala opäť do ríše snov.

Pokoj však netrval dlho. Niekto vošiel do izby a hlasno zabuchol za sebou dvere. Ak si myslel, že tým získa moju pozornosť, bol na omyle. Ďalej som spokojne ležala a ignorovala okolitý svet.

Po chvíli som zistila kto to v mojej izbe je. Bol to Dag. Strhol zo mňa perinu, za čo si zaslúžil odo mňa vražedný pohľad. Potom prišla facka v podobe zistenia, že to celé je skutočnosť a žiaden sen.
Na jeho tvári bol pobavený úškrn. Očividne sa na tom dobre bavil.

,,Zaspala si. Máš 5 minút na nachystanie sa."

Len čo to dopovedal, vyletela som z postele ako namydlený blesk. Zo stoličky som zobrala oblečenie čo som mala včera, keďže žiadne iné nemám a zavrela sa v kúpeľni. Rýchlo som sa prezliekla, opláchla si tvár a vlasy len prečesala. Z kúpeľne som vyletela a narazila do Daga, ktorý sa ešte stále uškŕňal.

,,Páni ty si ale rýchla. To možno aj prídeme načas."

Kým sa on usmieval jak slniečko na hnoji, ja som sa vybrala von z izby. Neviem kde je jedáleň, no neplánujem meškať.
Medzitým Dag vyšiel z izby a púšťal sa dole schodmi. Neostávalo mi nič iné, len ho nasledovať.
Cesta do jedálne netrvala dlho. Hoc sme prišli poslední, stihli sme to načas. Sadla som si na voľné miesto blízko kráľovnej.
Všetci naraz sme začali jesť. Forma raňajok boli švédske stoly. Bolo tu celkom dosť ľudí. Viacerí si ma premeriavali nedôverčivým pohľadom. Aj im povedala Christin čo som zač? Rozhodla som sa tým zatiaľ nezaoberať.

***

Po raňajkách som zašla za Christin. Chcela som vedieť pár vecí.

,,Komu každému si povedala kto som?" znela som trocha arogantne, no sľúbila mi, že to nikomu nepovie, no aj tak to povedala Edvinovi.

,,Len Dagovi a Edvinovi. Keby že po tebe pôjde temná strana, budú tvoji dočasný ochrancovia."

Páni. Ona myslí naozaj na všetko. Cítim sa ako princezná. Alebo skôr ako neschopná hus ktorú budú musieť strážiť. No čo už, asi budem mať ochrancov. No niečo tu nesedelo, tak som sa pýtala ďalej.

,,Včera večer keď som sa prechádzala po zámku som počula, ako sa niekto dohadoval na mojej smrti. Oni to vedeli!"

,,To sme už vyriešili. Edvin ma o včerajšku informoval a vymazala som im pamäť. Teraz si myslia, že si môj hosť."

,,A kedy odchádzam k lovcom?"

,,Dnes poobede. A teraz ma ospravedlň, mám určité povinnosti. Ak budeš niečo potrebovať Dag a Edvin sú ti k dispozícii."

S týmito slovami odišla. Bola som rada, že odchádzam tak skoro no aj som sa bála. Páči sa mi tu, to áno. Ale už sa tu necítim bezpečne. A ako to bude u lovcov?

Nakoniec som sa rozhodla ísť von do kráľovskej záhrady, ktorú som rýchlo našla.

Bola obrovská. Kvety boli vysadené v nádherne upravených záhonoch a tvorili rôzne ornamenty aj napriek tomu, že bola neskorá jeseň. V strede záhrady bolo neveľké jazierko a nad ním most. Zábradlie mosta bolo zakrútené v rôznych vzoroch a pôsobilo vznešene. Na druhej strane jazera bola alej smerujúca k altánku. Altánok obklopovalo ešte mnoho ďalších stromov. Za altánkom sa dokonca nachádzal sad.

Pomalým krokom som sa vybrala k altánku. Všímala som si pri tom každý jeden detail tejto nádhernej záhrady.
Oplývalo to tu pozitívnou energiou a konečne som sa cítila uvoľnene.

Vtom sa za mnou znenazdajky zjavil Dag. Na smrť ma vystrašil. Myslela som, že ho na mieste zaškrtím. On sa však len priblblo usmieval a asi mu to bolo jedno.

,,SBS k vaším službám madam."

Musím uznať, toto bolo komické. No aj tak mu to musím oplatiť.

Pomalým krokom som sa vybrala naspäť k jazeru aj s pánom SBS za chrbtom. Keď už som bola dostatočne blízko vody, otočila som sa, schmatla Daga za ruku a šup do vody. Bol v šoku, takže sa ani nebránil.
Ja som sa ale neubránila smiechu. Len som tam stála a smiala sa, zatiaľ čo on sa driapal von z jazera.

Len čo bol vonku, začal sa ku mne nebezpečne približovať. A ja som začala cúvať. Zrejme som to prehnala. Takto to pokračovalo až sa to zmenilo na naháňačku.
No s mojou kondičkou som mu nezabehla ďaleko a čochvíľa som bola zakliesnená v mokrom objatí.

***

Prechádzali sme sa tu až kým za nami neprišiel Edvin. Bol už totiž čas obeda. V záhrade čas ubehol naozaj rýchlo.

Na obede už nebolo toľko ľudí ako na raňajkách. Na výber bolo niekoľko druhov jedál a všetky vyzerali úžasne. Obdivujem všetkých tých kuchárov a kuchárky ktorí to od rána chystajú.

Len čo som dojedla, pobrala som sa do izby a čakala na príchod lovcov. Pravdupovediac, bola som nervózna. Nebola som si istá ani tým, že sa mám učiť bojovať. Necítim sa na to. Neviem, či by som dokázala niekomu naozaj ublížiť. Okrem toho nemám rada nové veci. Áno, nie je na nich nič zlé, ale len keď sú v určitom množstve. Napríklad nový predmet v škole. Je to v poriadku. Ale keď je ich viac, už stresujem. A tak je to ak teraz. Nové prostredie, telo, ľudia a ak schopnosti. Nestihnem si to ani v hlave urovnať a už sa opäť takmer všetko zmení.
Snažím sa byť silná, ale je to naozaj ťažké. Také situácie sa nestávajú každý deň, a keď už sú tu, neviem čo mám robiť.
Moje myšlienky vyrušilo zaklopanie. Bola som rada, že to odpútalo moju pozornosť od myšlienok, ktoré sa uberali zlým smerom.
Do izby nakukla Dagova hlava.

,,Už sú tu."