Božie dieťa ✔

26.kapitola

Unavene som si oprela hlavu o Nicka. Nateraz toho bolo priveľa no my to nejako zvládneme.

***

Práve prišla správa o ďalšom útoku démonov. Je to už tretia za asi desať minút. Taká aktivita bola naposledy... vlastne taká aktivita ešte asi ani nebola.
Takže je teraz ostrov poloprázdny lebo sa snažíme aby sa ľuďom nič nestalo. Toto sedenie ma ubíja. Musíme tu s Nickom sedieť lebo Alex súhlasil s mojím nápadom a nechce žiadne komplikácie. Tak tu len sedíme.

Pri toľkom premýšľaní som si aj spomenula na mojich rodičov. Ako asi prežívali moju smrť? Je smutné, že som si na nich spomenula až teraz. V hlave sa mi zrodil ďalší, na hlavu postavený nápad. Chcela by som rodičov navštíviť. Alebo aspoň vidieť. Keďže vyzerám celkom inak, je nemožné, aby ma spoznali. Bolo rozhodnuté.
Keďže máme s Nickom to puto, vie už o mojom pláne. Takisto aj vie, že ma nepresvedčí. Chytili sme sa za ruky a premiestnili sa.

Kráčali sme po chodníku na cintoríne. Už som aj zabudla, aké to je. Svet bez vojny, kúziel, svet skazený svetskými hlúposťami. Vyzerá, že ho ešte hrozba temných sestier neohrozila.

Odbočili sme z hlavného chodníka na bočnú cestičku. Po krátkej chvíli sme dorazili k hrobu. Môjmu hrobu. Nahrnuli sa mi slzy do očí. Bol to zvláštny pocit. Sadla som si na lavičku, ktorá mu bola oproti a Nick si sadol vedľa mňa. Tak preto sme prišli sem. Definitívne uzavrieť môj starý život.
Je to ťažké, nechať všetko len tak. Rodinu, priateľov...
Už som tie slzy neudržala. Nechala som im voľnú cestu na povrch. Nick ma jednou rukou ma chytil okolo pliec a tou druhou zas moje ruky. Bolo to milé gesto.

,,Dobrý deň."

Obaja sme sa otočili za hlasom. Stála tam. Naozaj tam stála. A vedľa nej Adell. Moja najlepšia kamarátka. To už bolo na mňa priveľa. Spustila sa druhá várka sĺz.

,,Dobrý."

Aspoň Nick bol schopný komunikovať. Mama si nás premeriavala pohľadom. Asi sa snažila zistiť, čo máme spoločné s jej mŕtvou dcérou. Ach mami, keby si len vedela.
Z kabelky vytiahla dve sviečky a zapálila ich. V jej očiach sa tiež leskli slzy. Trhalo mi srdce, takto ju vidieť. Bol to najhorší pohľad, aký sa mi mohol naskytnúť. Trhalo mi to srdce na milióny drobných kúskov. Vodopády sĺz spoľahlivo vsakovalo Nickovo tričko. Bola som mu za to vďačná. Je tu pre mňa v tej najťažšej chvíli. Som zvedavá, že kto bol v tej chvíli s mamou. Chvíľu ticha prerušila Adell. Vždy zvedavá, presne ako si ju pamätám.

,,Vás nepoznám. Vy ste Lottiny spolužiaci z bývalej školy?"

,,Ach, áno. Boli sme z vedľajšej triedy. Ale vychádzali sme dobre."

Ďakujem Nick. Zachránil si situáciu. Ak by si nepovedal že z vedľajšej triedy, mama by bola schopná hľadať staré triedne fotky. Nad tým som sa musela pousmiať, no úsmev na mojej tvári nevydržal dlho.

,,Pozývam Vás všetkých na obed. Aspoň budem mať spoločnosť."

Prijali sme pozvanie. No niečo mi tu nehralo. Nedalo mi neopýtať sa.

,,Nebude to vadiť vášmu manželovi?"

Táto otázka ma stála veľa síl. Otec je aký je, no stále je to otec a ja som ho aj napriek tomu mala rada.

,,Vieš, je to tak, že keď sa Lottie nevrátila v ten večer domov, spanikárila som. A potom sa zistilo, že je...
Skrátka jej otec to nezvládol a dával si to za vinu. Teraz je v liečebni."

Teraz s mohla živo vidieť, ako to mamu vzalo. Nezaslúžila si takýto osud. Chcela som ju objať a všetko jej povedať, no nebolo by to správne. Tak som len v tichosti znášala rovnakú bolesť ako ona.

,,A ako sa to vlastne voláte?"

,,Ja som Nick a toto je Bria."

Bria!? Vážne? Nič lepšie ho naozaj nenapadlo? Za toto ho neskôr budem musieť zabiť.

***

Po večeri sme sa usadili do obývačky. Bola som rada, že sme sa nevenovali smutným témam. Riešilo sa snáď všetko. Od nákupov až po politiku, v ktorej sa spolu s Nickom vôbec nevyznáme. Ospravedlnila som sa, že musím na záchod. Vyšla som po schodoch a vošla do mojej izby. Bolo tak, ako som to nechala. Len trochu viac upratané. Chytila ma ďalšia vlna smútku. Spomienky na všetky nádherné chvíle boli zrazu čerstvé. Zo stolíka som si zobrala moju fotku s kamarátkami a ešte jednu s Adell. V úmysle bolo aj zobrať si oblečenie, no bolo by mi nanič.
Fotky som premiestnila do môjho domčeka a pobrala sa do kúpeľne. Spláchla som záchod a pobrala sa dole. Nesmelo to byť nápadné.

V tom niekto zaklopal na dvere. Nemala som z toho dobrý pocit. S obavami som sa pozrela na Nicka. Cítil sa rovnako. Mama medzi tým otvorila. Vďaka sluchu som zistila, že je to Alex. Musela som zakročiť skôr, než niečo prezradí. Vyletela som ako strela a trielila do predsiene.

,,Prepáčte, moja vina. Pozabudla som na čas a musím už ísť. Pani Bell, ďakujeme za večeru. Bola výborná."

Obula som sa a s Nickom sme opustili môj domov. Bolo mi jasné, že sa tu už nikdy nevrátim.