Božie dieťa ✔

14.kapitola

,,Pripravená?"

Prikývla som na súhlas a spolu sme sa premiestnili.

Ocitli sme na lúke neďaleko lesa.
Lovecké páry už tu bojovali s démonmi, upírmi i vlkolakmi, či mne úplne neznámymi stvoreniami.
Vytiahla som svoj meč keďže kov katany boli príliš dlhé a bola som s nimi menej obratná.

Pevnejšie som zovrela rúčku meča v dlani a nasledovaná Nickom som sa vrhla vpred.

Bolo ich stovky... Tisíce...
Les bol za našimi chrbtami čo znamenalo, že od lesa neprichádzali. Ale aj tak.. Bolo ich stále viac a viac.

Jeden z nich sa na mňa vrhol. Odrážala som jeden útok za druhým a pritom som ho aj stihla porezať na chrbte. Od chrbta sa na mňa pustil ďalší súper, takže som mala čo robiť. Útočili rýchlo a z dvoch strán. Nakoniec sa mi podarilo oboch zabiť. Urobila som to automaticky, bez rozmýšľania, ako keby to bolo prirodzené. Môj bože, som vrah!

Ale ak by som ich nezabila, zabili by mňa a mojich nových priateľov. Nechala som si túto tému na neskôr a pokračovala v boji.
Nejakému šťastlivcovi sa podarilo vyraziť mi meč, takže som bojovala katanami.
Chráničom na predlaktí som odrazila jeden z mnohých útokov za posledné dve minúty.
Švihla som katanou a podrezala útočníkovi hrdlo pričom som druhou katanou zastavila nebezpečný úder mečom smerujúcim mi na brucho.
Po čele sa mi kotúľali kvapky potu a srdce mi divoko bilo. S dychom som už nestíhala a moje útoky už neboli tak rýchle ako na začiatku. Početné škrabance sa nestíhali hojiť a s poslednými silami som odrážala útoky ďalších protivníkov. Bundu som už na sebe nemala lebo bola roztrhaná na franforce a už iba zavadzala. Ruky som mala celé od krvi. Našťastie to nebola len moja krv.

Vtom sa mi meč od niečoho prudko odrazil. Svoju pozornosť som zamerala na nového útočníka.

Moja sánka práve klesla až na zem.
Tým útočníkom bol kamenný griffin. Švihla som katanou, no očakávaný výsledok sa nedostavil. Namiesto toho sa moja katana zlomila na polovicu ako keby bola z plastu.

Nad týmto neočakávaným faktom sa nedalo neusmiať. Úsmev mi však zmizol hneď ako kamenný tvor začal útočiť.
Prvý útok mi zdemoloval chránič na predlaktí a asi aj zlomil ruku. Zahryzla som si do pery, aby som na seba výkrikom neupútala viac pozornosti. Po tvári mi stiekla slza bolesti a telo mi nadopoval adrenalín.

Takto to teda nepôjde.
Predstavila som si, ako vybuchli šálky v čajovni, keď som bola na hrade s Christin.
Začala som sa sústrediť a vyšlo to. Griffin sa rozletel na niekoľko väčších kameňov.
Spokojne som sa rozhliadla po bojisku, no spokojnosť rýchlo vyprchala pri tom nepríjemnom pohľade.

Bojovníkov na našej strane ubúdalo, zatiaľ čo ich bolo stále viac a viac. Prebodla som jedného vlkolaka a odbehla o trochu ďalej. Sústredila som sa a lúku zachvátil obrovský požiar. Ubližoval len bojovníkom z temnej strany, zatiaľ čo našich len obchádzal. Videla som ako sa zranené lovecké páry postupne premiestňujú. Prečo neprichádzajú aj naše posily? To ich necháme vyhrať?

Začala som hľadať Nicka. Plamene už medzi tým ustúpili a tých z temnej strany už bolo žalostne málo.

Zbadala som Nicka ako bojuje a upírom ktorý sa pri ňom zjavil. Rozbehla som sa k nemu a cestou zdvihla zo zeme môj meč. Medzi tým sa už pokračovalo v boji takže som si cestu k nemu musela doslova vybojovať.

Obratne som odrážala útoky jednotného stvorenia a cúvala pri tom smerom k Nickovi. Vo chvíli nepozornosti som stvoreniu vrazila meč do nohy a následne ho rýchlym pohybom zbavila života. Bolo mi to proti srsti, ale nedalo sa nič robiť. V týchto krízových situáciách idú pocity s rozumom bokom.
Okolo nohy sa mi začalo čosi omotávať a silne mi ju sťahovalo.
Pohľad mi padol na obrovského hada s niekoľkými radmi zubov. Veľmi  nepríjemný pohľad. Had postupoval vyššie a vyššie až mi jeho hlava bola na úrovni očí. Vtedy som sa ako keby prebrala z tranzu a odťala mu hlavu. Nechutné. Bežala som opäť smerom k Nickovi.

Vtom z oblohy začali padať šípy.
Strieľajú po nás otrávené šípy!
To že sú otrávené som zistila tak, že keď ma jeden trafil do lýtka, prestali sa mi liečiť zranenia. Je to jed blokujúci schopnosti, a bez nich sa nepremiestnime späť. Sme v pasci.
Po dlhej dobe som sa prebojovala k Nicovi a vytiahla mu z chrbta šíp, ktorý sa tam práve zapichol.
Dámy a páni, takže sme oficiálne v koncoch.

Bojovala som poblíž Nicka, hoc som ledva stála na nohách. Rana po šípe neskutočne bolela a myslela som si, že sa mi každú chvíľu podlomia nohy a v tomto boji zomriem. Moje ruky ledva držali meč, ktorý bol zrazu oveľa ťažší ako obvykle.
Už som ten tlak a bolesť nevydržala a padla som na kolená. Môj súper si asi myslel že už sa nezmôžem ani na odpor, no mýlil sa. Keď sa už rozbiehal že mi utne hlavu, zabodla som do neho svoj meč. Z čižmy som mu vytiahla dýku a zabodla mu ju do nohy. Zo syčaním sa zrútil na zem. Vzala som si svoj meč a z jeho pomocou som sa postavila na ubolené a doráňané nohy. Toto bojisko sa zmenilo na pole mŕtvol, pričom mŕtvoly upírov sa premieňali na prach. Rozhliadla som sa a hľadala Nicka.
Za svoju chvíľkovú nepozornosť som doplatila takmer okamžite.
Ostrie meča mi na bruchu zanechalo dlhý a hlboký škrabanec. Tričko sa mi sfarbilo do červena a krv tiekla až k pásu nohavíc. Toho, kto ma zranil som porezala pod kolenami a následne prebodla.

Posledné čo som videla bol Nick bežiaci ku mne a potom nasledovala tma.