Božie dieťa ✔

23.kapitola

Vyšli sme schodmi do pracovne. Tam nás čakalo ďalšie prekvapenie.

Prekvapenie v podobe bohov. Vyzerali úplne ako normálny mladí ľudia. No energia ktorá z nich sálala nám prezrádzala, že sú niečo viac. Prezrádzali ich aj oči, v ktorých bolo jasne vidno múdrosť a vyrovnanosť.

Premeriavali si nás pohľadom. Jedne smaragdovo zelené oči sa zapichli priamo do mňa. Mala som pocit ako by mi videli až na dno duše. Bol to veľmi nepríjemný pocit.

Zrazu sme sa všetci premiestnili. Bolo tu veľa svetla a všetko bolo biele.
Od podlahy až po lampy. Doslova to tu sálalo energiou. Malo to svoje čaro.

,,Kde to sme?"

,,V sídle bohov."

,,A prečo sme tu?"

,,Maličká, zabila si boha. To nemôže ostať bez povšimnutia."

Prekvapením som otvorila ústa. Teraz ma akože potrestajú? Tak to som si ale zavarila. A to som si myslela že bohovia budú na mojej strane, lebo sa im tiež nepáči myšlienka vojny. Zrejme som sa mýlila.

,,Ale neboj sa, nechystáme sa ťa zabiť. Chceli sme ti pomôcť, no po tom čo si urobila si budeš musieť našu pomoc zaslúžiť."

V jeho ruke sa zjavila chýbajúca strana o temných sestrách. Tvrdili, že ju vytrhli hneď po tom, čo ich padlý boh zradil. Vraj to tušili. Nechceli nám ju však dať a to bol trochu problém.
Náš svet je už niekoľko dní bez slnka a nikto nevie, ako je na tom ten ľudský. Schyľuje sa k vojne a oni nám jednoducho nechcú pomôcť.

,,A čo mám urobiť aby som ten papier získala?"

,,Poraziť ma v šermiarskom súboji. Žiadne schopnosti."

Len? Čakala som niečo oveľa horšie. No určite je tu chyták. Určite nebude nejaký začiatočník.

,,A ak prehrám?"

,,Tak zostaneš tu."

Prikývla som. Premočený sveter som dala dole a v ruke sa mi zjavil meč. Predo mňa však skočil Nick.

,,To nemyslíš vážne že?"

,,Upokoj sa, nehráme na život a na smrť. Ale ak nebudem bojovať, tak tento svet čoskoro skončí."

,,Ale ak prehráš, tak tu ostaneš a nebudeš môcť ukončiť vojnu."

,,Tak to aby som neprehrala."

Potľapkala som ho po pleci a dala mu rýchlu pusu na líce. Potom mi došlo čo som urobila. Naozaj som ho pobozkala prvá?
Obišla som ho a zaujala bojový postoj. Ignorovala som Nickov prosebný pohľad. Svetlovlasý boh s modrými očami vykročil ku mne. V jeho ruke sa tiež zjavil meč. Bol celý biely a na čepeli boli rôzne znaky.

Krúžili sme okolo seba ako predátori. Mokré vlasy som si dala dozadu aby mi nezavadzali. Bolo mi jedno že oproti nemu vyzerám nedôstojne.
Zahnala som sa mečom, no on sa mu elegantne vyhol. Znovu som švihla mečom no boh môj útok ladne odrazil.
Takto to pokračovalo ešte nejaký čas. Chytala ma zúrivosť z toho, ako sa tu so mnou hraje. Znovu som začala útočiť, no všetky útoky boli s ľahkosťou odrazené.

Potom si to boh asi rozmyslel a začal útočiť. Jeho útoky boli rýchle a presné. Neurobil žiadny pohyb navyše, ako by to mal celé dopredu premyslené. Bolo to, ako by sa pohyboval zrýchlene. Moje útoky v porovnaní s jeho vyzerali neohrabane.
Vlastne som už neútočila, len sa bránila. Jeho tempo bolo vysoké a stále sa zvyšovalo.
Výrazne som zaostávala. S dychom som už nevládala a dalo mi zabrať odrážanie všetkých útokov. Samozrejme, neobišla som naprázdno. Vyzerala som, ako by ma doškrabala mačka. Veľmi veľká mačka.

Alebo boh.

Dodalo moje múdre podvedomie.
Jedným ladným pohybom mi boh vyrazil z ruky meč a hrotom svojho meča namieril na môj krk. Môj meč dopadol na zem.

Prehrala som...