Božie dieťa ✔

4.kapitola

Konečne som sa vynorila z tmy a poriadne sa nadýchla. Netušila som čo sa deje. Keď som otvorila oči, čakalo ma nepríjemné prekvapenie. Bola som v niekoho náručí. Hrozne som sa zľakla. S jačaním som sa od dotyčného snažila odtlačiť. Síce sa mi to podarilo, no nasledoval len tvrdý pád na zem. Nechránila som si hlavu a tak mi ňou prešla nepríjemná pulzujúca bolesť. Pred očami sa mi mihali čierne bodky a chvíľu trvalo, kým som mohla zas uvažovať. A kde to som? Som v nebi? A som vôbec mŕtva?
Z myšlienok ma vytiahol chladný ženský hlas.

,,Kto si?"

Hlas patril žene stojacej za mnou. Na jej kamennej tvári nebolo chyby. Bola oblečená v honosnej róbe. Stredne dlhé plavé vlasy jej lemovali svetlú tvár a jej žlté oči vyzerali v svetle ohňa naozaj nebezpečne. Počkať, ohňa?

,,Lottie." dostala som zo seba priškrtene.

,,Takže Charlotte..."

,,Nie, Lotta. Volám sa Lotta Bell. A kto ste vy?"

,,Som kráľovná Christiana Mirabell II. Ako si sa sem dostala? Nemala si byť mŕtva?"

Kráľovná? Vážne? Vrátila som sa v čase alebo môj šialený sen ešte neskončil? No z jej otázky som usúdila že nie som v nebi a nie som ani mŕtva. Sen pokračuje, drž sa pravidiel.

,,Naozaj neviem ako som sa sem dostala. Bola som v parku a zrazu som sa zjavila v lese. A poviete mi kde to som?"

,,Si na kráľovskom hrade v Crowille. A ty si zo Zeme však?"

Cítila som sa ako medzi mimozemšťanmi. Kde sa nachádza ten Crowill? Ja sa už chcem zobudiť. Štipla som sa do ruky, no cítila som to. Takže toto nie je sen? Pozerali na mňa ako na blázna. To vyzerá až tak čudne keď sa niekto štipne?

,,Áno, ale kde som teraz?"

,,Nechajme to na neskôr. O hodinu sa stretneme v čajovni a všetko ti vysvetlím. Dag, zober ju do hosťovskej izby a daj jej čisté oblečenie."

Chlap, ktorý ma sem priniesol a teraz mi podával ruku mohol mať niečo nad dvadsať rokov. Mal strapaté hnedé vlasy, zelené oči a krásny úsmev. Z jeho pomocou som sa postavila. Viedol ma rôznymi chodbami.
Pri prvej odbočke sa od nás kráľovná aj s druhým chlapom v Dagovom veku odpojili a pokračovali sme sami. V spleti nekonečných chodieb by som sa zrejme rýchlo stratila. Biele chodby z červenými kobercami, všetky vyzerali úplne rovnako. Po stenách zlaté svietniky, no miesto sviečok v nich boli žiarovky. Vysoké okná gotického štýlu lemovali až po zem dlhé červené závesy. Chodby vyzerali honosne, no boli úplne rovnaké. Nakoniec sme vošli do jedných drevených dverí. Za nimi bola útulná malá izba ladená do bielej a zlatej.

,,Za tými dverami je kúpeľňa. Osprchuj sa a ja ti donesiem oblečenie."

Len som prikývla a vošla do kúpeľne. Bola vykladaná bielymi kachličkami a hoc bolo aj zariadenie biele, nepôsobila chladne.

Pozrela som sa do zrkadla. Zľakla som sa však samej seba. Teda, ak som to bola ja. Vyzerala som strašne. Tvár som mala úplne bledú a špinavú od krvi. No najviac ma zaujali moje kedysi hnedé oči. Po hnedej nebolo ani stopy. Ľavé oko som mala žiarivo modré a pravé zasa čierne. Vyvolalo to vo mne obavy. Svoj pohľad som presunula na oblečenie, ktoré mi kedysi padlo ako uliate. Teraz na mne viselo, bolo roztrhané a celé od krvi. Všimla som si, že ani moje vlasy neostali rovnaké. Siahali mi až po kríže a od lopatiek bledli na blonďavú farbu ako pred tým.
Ďalšou záhadou bolo zranenie, ktoré už vlastne ani nebolo. Po prebodnutí mečom mi neostal ani škrabanec. Len extra špinavé oblečenie a nezodpovedaná otázka.
Nakoniec som to vzdala v nádeji, že kráľovná pozná odpoveď a konečne sa osprchovala. Tajne som dúfala, že sa už konečne zobudím.

***

Z kúpeľne som vyšla len zakrútená v osuške. Dag stál pri okne a díval sa do diaľky. Ani si ma nevšimol, čo mi vôbec nevadilo. Alebo bol len diskrétny a tváril sa, že ma nevidí. Asi to druhé.
Z postele som si vzala oblečenie čo priniesol a zavrela sa v kúpeľni.
Obliekla som si čierne spodné prádlo. Potom nasledovali čierne nohavice s dierami na kolenách a sivá mikina s trojštvrťovými rukávmi. Na nohy som si dala čierne topánky, keďže moje sandále ostali v lese. Bolo mi dosť čudné, aké oblečenie to priniesol. Vyzeralo normálne. V čase som sa asi nevrátia, keďže na chodbe boli žiarovky a sprchovala som sa v sprchovacom kúte. Vlasy som si usušila do uteráka a dala do strapatého drdola. Hotovo. Bola som vďačná za svoj zlozvyk, nosiť vždy gumičku na ruke keď mám rozpustené vlasy. Keď som ju tam nemala, cítila som sa nesvoja. Mala som j dokonca aj na ujovej svadbe.
Usmiala som sa nad sebou. Nachádzam sa v cudzej kúpeľni a riešim gumičku, ktorú nosím na ruke.

Spolu s Dagom sme vyšli po schodoch hore a zamierili do čajovne kde už čakala kráľovná.