Božie dieťa ✔

10.kapitola

Rozlúčili sme sa a do večere som si stiahla niekoľko pesničiek.

Po večeri som sa rozhodla, že pôjdem spať. Bola som vyčerpaná a minulú noc som toho veľa nenaspala.
Zo skrine som vytiahla tričko s krátkym rukávom a legíny, keďže je november a pri lese je chladnejšie. Samozrejme bolo to čiernej farby. Mám ju rada a keby aj nie, tak nemám veľmi na výber.

Ľahla som si do postele a po chvíli prehadzovania sa som aj zaspala.

***

Po raňajkách som išla so Alexovej pracovne. Už ma tam čakal. Dnes mi predstaví môjho parťáka a začneme trénovať. Neviem z čoho som nervózna viac. Či z predstavovania alebo tréningu.

Zrazu sa v pracovni zjavil chalan. Bol celý v čiernom ako takmer všetci tu. Bol chudý ale svalnatý. Mal čierne vlasy zastrihnuté podobne ako mal Dag a mal čierne oči.

Bože ďakujem. V tomto svete sú samí pekní chlapci.

Radovalo sa moje podvedomie.
Tváril sa znudene. Keď si všimol že si ho obzerám, len sa uškrnul. Bol to silený úškrn.
Chvíľu ticha prerušil Alex.

,,Lottie, toto je Nick
Nick, toto je Lottie. Odteraz ste partneri a budeš ju trénovať."

Takmer mu oči vypadli z jamiek. Znudený výraz sa v okamžiku zmenil na výraz myslíš to vážne?

,,Alex, stačilo srandy. Ja nebudem tvoriť pár s dvanásť ročným dieťaťom!"

,,Pätnásť." zamračila som sa na neho nad čím len pretočil očami.

,,A nie som dieťa."
Alex si to nevšímal a pokračoval.

,,Naučíš ju bojovať."

Nick si porazenecky odfúkol a vyšiel z pracovne. Ja som išla za ním.

,,Kde bývaš?"

,,Vedľa Clave."

Chytil ma za ruku a premiestnil ma pred môj dom. Páni. Aj ja to chcem vedieť.
Obliekla som si tričko, legíny a na nohy som si dala bežecké topánky. Vlasy som si zopla do vysokého copu a potom sme sa premiestnili.
Ocitli sme sa v lese.

,,BEŽ!" zakričal no ja som stála ako prikovaná. Vôbec som nepochopila, čo mám robiť, aj keď jeho príkaz bol jasný. Cítila som sa hlúpo, veľmi.

,,Utekaj a ja ťa nesmiem chytiť, lebo ak ťa chytím, bude to bolieť." zopakoval už pokojnejšie. Takže pracujeme na rýchlosti a kondičke. Okej.

Bežala som tak rýchlo ako som vedela, no po chvíli som už ležala na zemi. Nick sedel na mne a usmieval sa ako slniečko na hnoji.

,,Hovoril som že to bude bolieť."

,,Dobre ale zlez zo mňa. Si ťažký!"

,,To robia len svaly."

,,Alebo aj ego." dodala som sarkasticky.
Postavila som sa a bežala ďalej.

***

Keď som asi desiaty krát ležala na zemi, už sa mi ani nechcelo vstať. Srdce mi divoko búšilo a celé telo ma bolelo.
Z toľkých pádov budem mať nejednu modrinu.
Moja výdrž bola takmer nulová zatiaľ čo Nick sa ani nezadýchal. A to sme len hrali naháňačku! Neochotne som sa postavila.
Nick si zrejme všimol že už nevládzem a tak nás premiestnil späť do osady.

,,Čakal som viac."

,,Aj ja." vyslúžila som unavený úsmev a utrela si spotené čelo. Myslela som že ako Božie dieťa budem mať aspoň lepšiu kondičku ale ako vidím, budem je musieť získať  normálnou cestou.

,,Po večeri je večerný tréning."
Zahlásil a už ho nebolo. Pomaly som sa pobrala do svojho domčeka. Našťastie sme neboli ďaleko.

***

Po večernom tréningu som sa nezmohla na nič iné, len sa po horúcej sprche zvaliť do postele. Trénovali sme v hale základy sebaobrany. To mi išlo o čosi lepšie ako beh. Tým sa moje ego nepatrne zdvihlo.
Uznávam, že táto posteľ je vážne pohodlná.

***

S dnešným tréningom som bola o čosi viac spokojná. Pár krát pri ňom skončil na zemi on a nie ja. Aj celkovo, moja výdrž sa zvýšila. Nie oveľa ale vždy lepšie ako nič.
Medzi tým som sa snažila privolať svoj meč. Každý v tejto zemi ho má. Nezáleží na tom, aká bytosť ste a aké máte schopnosti. Je to proste niečo čo má každý.
Alex mi s tým pomáhal. Po pár pokusoch sa mi to podarilo. Nechala som si na neho urobiť čiernu pošvu na mieru.
Čepeľ meča je belšia ako sneh a nádherne sa leskne. Rúčka je čiernej farby a je potiahnutá čiernou kožou.
Naozaj sa mi páči.