Stalo sa, čo sa nemalo stať. Legendy sú skutočné a jedna sa pomaly napĺňa. Kto za to môže? A čo to pre svet znamená?
Lotta Bell, normálne dievča žijúce svoj nudný život veľmi rýchlo zistí, že nič nie je ako sa zdalo. Osud jej poriadne zamiešal karty...
,,Vojna začne len čo zistia že si tu. Potom jej už nezabránime"
,,Tak nech sa to nikto nedozvie."
Prikývla na súhlas. Myslím si, že až veľmi dobre vie, aké následky by mala vojna. Vlastne ja o vojne neviem vôbec nič. Vojna je pre moju generáciu v počítačových hrách. Jednému však stále nerozumiem. Vojna začne len čo zistia že som tu. Ale prečo? Podľa legendy nikomu nevyfúknem trón a pri mojej odvahe a šikovnosti sa vojny ani len nezúčastním.
Keďže sme našli čo sme hľadali, vrátila som sa do "mojej" izby. Obliekla som si sivé tielko a olivovo zelené šortky, ktoré boli na posteli. Ako pyžamo to bolo dobré. V kúpeľni som si umyla tvár a rozčesala vlasy. Vrátila som sa do izby a zvalila sa na posteľ. Bola som nesmierne unavená. Vrhla som pohľad na hodinky ktoré ukazovali pol štvrtej ráno. Skvelé. Vedľa hodiniek bol papierik, tak som ho vzala a prečítala
O 7:50 ťa čakám pred tvojou izbou. O 8:00 sú raňajky. Dag
Rozhodla som sa nastaviť si budík na pol ôsmu a ľahla som si spať.
***
Bežím... Všade je tma... Vidím stromy... Som v lese... Zvuky kopýt... Jazdec.... Meč... Bolesť...
Vidím, ako ma zabil z iného pohľadu, no cítim bolesť. Vidím to ako by som stála medzi stromami. Je to hrozné. Tá bolesť je neznesiteľná. Moje telo padá k zemi. Som mŕtva. Už to nezvládam a tiež si sadnem na zem, no bolesť neustupuje. Srdce mi splašene udiera do hrudníka a zrýchlene dýcham. Po líci mi stiekla osamelá slza. Snažila som sa nevzlykať z toľkej bolesti. Počujem za sebou kroky... Je to ten jazdec čo ma zabil...
,,To bol len začiatok." povedal a všetko pohltila tma.
***
V sekunde som sa posadila. Bolo to hrozné. Pravé som videla svoju smrť, ktorú som vlastne prežila vďaka nejakým schopnostiam. Po lícach mi tiekli slzy. Hruď mi zvieralo ako by som práve zabehla maratón. Zbláznila som sa. Preplo mi. Chcem sa vrátiť k mame, zistiť či je v poriadku a zabudnúť na tento zlý sen. Keď sa mi podarilo ukľudniť dych, pozrela som na hodinky. Ukazovali 4:47 , takže som toho veľa nenaspala. Rozhodla som sa prejsť.
Vyšla som na chodbu, osvetľovalo ju pár svetiel. Áno, je tu elektrina. Aj vodovod. Je to ako u nás, len s tým rozdielom, že som na hrade, ktorý je nádherne dobovo zrekonštruovaný. Ešte že som sa nevrátila v čase.
Pomaly som vykročila dlhou chodbou. Cítila som energiu. Bolo to zvláštne. Zavrela som oči a nasledovala ju. Bolo to pre mňa čosi nové. Keď som ich otvorila, stála som pred presklenými dverami na obrovský balkón. Divím sa, že som sa o niečo nepotkla. Vyšla som von a zadívala sa na oblohu. Bola posiata hviezdami. Ovial ma chladný vietor, no bolo to príjemné. Pripomenulo mi to ako som so svojou najlepšou kamarátkou Adell sedávala v parku a pozerali sme na hviezdy. Vždy som sa s ňou cítila skvelo a aj sme si rozumeli. Už teraz mi starý život chýba. Chybám aj ja im? A čo sa stalo s mamou? Dúfam, že jej otec neublížil. Nájdem cestu späť za každú cenu. Stále verím, že toto celé je omyl a ja sa čoskoro budem môcť vrátiť domov a všetko bude ako predtým.
Po chvíli som sa rozhodla vrátiť. Zavrela som balkónové dvere a vybrala sa späť. Keďže som išla so zavretými očami, nevedela som, odkiaľ som prišla. Skvelé. Išla som teda po chodbe v nádeji, že niekoho stretnem a pomôže mi nájsť cestu. Z jedných pootvorených dverí som počula hlasy. Prišla som bližšie a začala načúvať.
,,Je nebezpečná! Musí zomrieť! A zabránime tak aj vojne!"
,,Nechápeš to? Je nesmrteľná. Jej smrť by nám nepomohla. Akurát by sme si pohnevali bohov."
Bolo to ako obliatie studenou vodou. Hovorili o mne! A nie v tom dobrom zmysle. Viac mi netrebalo. Namosúrene som vbehla dnu. Neviem kde som nabrala toľko odvahy, no momentálne mi to bolo jedno. Všetky prekvapené pohľady boli zabodnuté vo mne. Nikoho v miestnosti som nepoznala, no aj tak som si udržiavala naštvanú tvár.
,,Prečo ma chcete zabiť?" vyštekla som chladným hlasom po chvíli ticha. Všetkými trhlo. Bola som naozaj naštvaná. Začínalo to vo mne vrieť stále viac, no oni mlčali.
,,Tak prečo?"
V tom do miestnosti niekto vošiel. Bol to ten chlap čo bol s Dagom keď ma priniesli. Edvin myslím.
,,To stačilo. Nikto nikoho zabíjať nebude. Poď Lottie." povedal a ťahal ma von z miestnosti. Neochotne som sa otočila a kráčala za ním. Stále som na sebe cítila vystrašene-prekvapené pohľady. Bublajúci hnev ma postupne opúšťal, a až teraz som si naplno uvedomila, čo sa vlastne stalo.
Kráčali sme bez slov. Mojim myšlienkovým pochodom to vyhovovalo. Pred dverami do mojej izby zastavil a pozrel sa mi do očí.
,,Ak sa nechceš prezradiť tak si dávaj pozor. Mala si démonické oči keď si na nich kričala."
Pozerala som na neho ako na zjavenie. Vie to o mne. Myslela som že to kráľovná nikomu nepovie. No zjavne som sa mýlila.
O démonických očiach som čítala. Démoni ich majú keď používajú svoju moc. Sú čierne. Aj belmo a dúhovka. Vyzerajú ako priepasti plné tmy.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nakoniec som sa zmohla len na prikývnutie. Bez slova som vošla do izby a potichu zavrela dvere. Unavene som sa zvalila sa do postele. Chvíľu som uvažovala nad tým, čo sa práve stalo, no spánok na seba nenechal dlho čakať.
