Božie dieťa ✔

2.kapitola

S hlavou v dlaniach a slzami v očiach som dúfala, že ukrutná bolesť čoskoro pominie.

Bolesť ustúpila tak rýchlo ako prišla. Chvíľu som sa ešte uisťovala či je naozaj preč a či sa nevráti. Otvorila som zaslzené oči a rozhliadla sa. Aj cez rozmazaný zrak od sĺz som videla, že nie som v parku. Začala som panikáriť. Ako som sa dokelu dostala do lesa? Pretrela som si oči a znova sa obzerala dookola. Pomaly som sa zdvihla zo zeme. Stála som v lese, ktorý bol všade kde som sa dovidela a vyzeralo, že nemá konca. Ale veď najbližší les je až za susednou dedinou. Ako som sa sem dostala? Lepšie som si prezrela okolie a uvedomila si, že tento les nepoznám. Skvelé. Ani len netuším, kde to som.

Mračná začali pomaly ustupovať a mesačný jas mi bol jediným zdrojom svetla. V tieni stromov sa ukrývali kopy opadaného lístia, ktoré šušťalo s každým vánkom tejto noci. Vyvolávalo to vo mne strach a obavy z toho, čo všetko môže neznámy les skrývať. Cítila som sa ako v hororovom filme. V lese sa teoreticky môže ukrývať čokoľvek.
Tie horory mi neprospievajú.

Nebolo by od veci zistiť, čo sa to deje. Pomalým krokom som sa vybrala v ústrety podľa mňa nekonečného lesa. Je dosť možné, že toto celé je len sen. Divné je, že si nepamätám kedy som išla spať.

Po pár krokoch som to so sandálmi vzdala a vyzula sa. Z nejakého dôvodu mi boli veľké a padali mi z nôh. A to nebola jediná zvláštnosť. Oblečenie, čo som mala na sebe vyzeralo akoby som ho zobrala staršej sestre. Bolo mi veľké a doslova na mne viselo. Kraťasy som si musela držať lebo by mi spadli až ku kolenám. Stále čakám na moment, kedy sa zobudím. Toto nemôže byť skutočnosť. Je to len ďalší výplod mojej fantázie. A nie, neberiem drogy.

Z úvah o oblečení a drog ma prebral zvuk kopýt. Neboli blízko ale rýchlo sa približovali. Mala by som sa tešiť zo šance na záchranu a dostať sa k nim, no mala som z toho čudný pocit. Dámy a páni, privítajte paranoju.

Zvuky sa približovali a už bolo aj počuť hlas, no nebolo mu rozumieť. Čím bol bližšie, tým väčší pocit zimy sa ma zmocňoval. Ako by ten chlad prichádzal spolu s ním.

Vietor naberal na intenzite. To mi stačilo. Dala som sa do behu hoc sa mi nohy plietli. Bežala som vpred so zlým tušením.

Dunenie kopýt sa približovalo až bolo priamo za mnou a keď som sa obzrela, uvidela som jazdca v čiernom brnení a mal cez seba prehodený čierny plášť s kapucňou. Vďaka mesačnému svetlu som mohla vidieť jeho kamennú tvár, keď na mňa hľadel ako na korisť. Jeho oči mali prázdny, no lačný pohľad.
Popchal svojho koňa čierno čiernej farby a ten sa rozbehol ešte rýchlejšie.
S bosými nohami sa mi zle behalo a čoskoro som zaplatila aj za svoju nešikovnosť. Potkla som sa o konár a tvrdo spadla na zem.

Neznámy zastavil svojho koňa v prudkej otočke priamo predo mnou. Potom sa to zbehlo veľmi rýchlo. Zoskočil z koňa a ľadovou rukou ma chytil za krk a zdvihol tak, že som mala nohy niekoľko centimetrov nad zemou a nevyzeral, že by mu moja váha robila problém. Vlastne len vystrel ruku. Takže buď som sa scvrkla alebo sú v mojej fantázii extra vysokí ľudia.
Druhou rukou vytiahol z pošvy meč.

,,Skap ty suka!" nenávistne na mňa zrúkol a prebodol ma mečom.

Ticho lesa preťal môj výkrik. Z úst mi vytiekol pramienok krvi. Ostrá bolesť brucha bola ešte horšia keď zo mňa meč surovo vytiahol. Strach práve ovládol aj moju poslednú bunku. Prázdny pocit spolu s bolesťou preberali vedenie nad mojím telom.

Nechápala som prečo to urobil, no už som nedostala šancu to zistiť. Len čo povolil stisk na mojom krku, zosypala som sa ako handrová bábika k zemi a pohltila ma temnota, ktorá ma oslobodila od ostrej bolesti. Je to až príliš reálny sen.