Božie dieťa ✔

24.kapitola

Prehrala som...

Otočila som sa k Nickovi. Vyzeral rovnako zhrozene ako ja. Rozbehla som sa k nemu a on ma skryl v jeho náručí. Až teraz som si uvedomila, na akú hlúposť som sa nechala nahovoriť. Určite by sme našli iné riešenie, no teraz sa budem môcť odtiaľ pozerať na koniec sveta bez toho, aby som tomu mohla zabrániť.
Je to tiež možno posledný krát, čo Nicka môžem objať.
Smrkla som a nechala slzám voľný priechod.

Miestnosťou sa ozvalo lusknutie a Nick s Alexom sa doslova vyparili.
Utrela som si vlhké líca a pozbierala zvyšok odvahy, aby som sa im postavila.

,,Ste spokojný? Tak čo so mnou chcete urobiť?"

Neistota v mojom hlase bola zreteľná. Modrookí boh s ktorým som bojovala vykročil ku mne. Podal mi môj meč. Vyjavene som na neho pozerala. On sa však nadomnou len pousmial a naznačil rukou nech ho nasledujem.

Vyšli sme z miestnosti a pustili sa po dlhej chodbe zdobenej maľbami. Rôzne obrazce s prepracovanými detailmi dávali tejto chodbe živý nádych. Rozličný jazdci v zbroji či jednoduché domy na lúke. Tieto výjavy ma zaujali natoľko, že som vôbec nevnímala kade ideme.

,,Vnímala si vôbec čo som ti hovoril?"

Pobavenie v jeho hlase sa nedalo prehliadnuť. Jeho hlboký hlas pôsobil pokojne. Nakoniec otvoril dvere pred ktorými stál a ocitli sme sa v ďalšej obrovskej miestnosti. Na stenách boli portréty ľudí, ktorý mi neboli známi. Zbadala som však obraz kráľovnej Christin, Alexa, Nicka či dokonca aj môj obraz! Vôbec som tomu nechápala.

,,Na týchto obrazoch sú bohovia, starobylý, minulý aj terajší vládcovia.
Asi sa pýtaš, prečo som ťa sem priviedol. Každý z týchto ľudí dal niečo svetu. Či už dobré, alebo zlé. A ja ti chcem tiež niečo dať."

Hoc bol jeho monológ zaujímavý, stále som nechápala, čo som svetu dala ja. Vojnu? Strach? Tmu?
On mi však z ruky zobral meč a ten zažiaril bielym svetlom. Zjavili sa na ňom runy podobné tým, aké mal na meči aj on. Potom mi ho vrátil a vyzval ma na súboj.
Ukazoval mi a učil ma nové útoky, ktoré som po chvíli ovládala akoby nič. Náš súboj sa skončil remízou a obaja sme si zadychčaní sadli na zem.

,,A ako sa vlastne voláš?"

,,Moje meno zatiaľ vedieť nemôžeš. No v správny čas všetko zistíš. A teraz poď. Myslím, že si pripravená."

Vrátili sme sa do haly, kde sme boli predtým a vyrušili tak ostatných bohov v debatovaní. Zaujímalo by ma, čo tu celé tie dni robia. Boh s karamelovo hnedými očami mi podával chýbajúcu stranu. Prekvapene som na neho pozrela.

,,Nepouži to bezhlavo."

S týmito slovami som sa rozplynula a zjavila sa v mojom domčeku. Stála som tak ako prikovaná a pozerala na ten papier. Rozbehla som sa do stromu kde práve horlivo diskutovali niekoľkí ľudia. Jeden z nich bol Nick. Nič som neriešila a hodila sa mu okolo krku.
Bol ako paralyzovaný, no po chvíli mi objatie opätoval. Alex mi z ruky zobral stránku a začal si ju obzerať. Ostatný medzitým opustili miestnosť. Odtiahla som sa od Nicka a venovala mu dlhý bozk.

,,Toto si nechajte na potom."

Úplne som na Alexa zabudla. Zahanbene som sa odtiahla no stále som s Nickom mala prepletené prsty. Doslova som chcela kričať šťastím. Moje pobláznené hormóny spôsobili to, že som ho opäť pobozkala. Naozaj ho milujem?

Alex sa však na ten papier začal mračiť a nesúhlasne kývať hlavou. Nick sa ku nemu postavil a po chvíli gánil na papier rovnako ako Alex.
Asi by som si ho mala prečítať, lebo ma naozaj zaujíma, čo sa im tam nepáči.
Postavila som sa k Alexovi z druhej strany a začala to tiež čítať.

Okej, chápem prečo ten papier vraždia pohľadom. Píše tam, že na vrátenie temných sestier je treba rituál uprostred lesa. Tam sa vraj nachádza kamenný stôl na ktorom má byť prednesené zaklínadlo. A aby toho nebolo málo, musia byť prítomné všetky temné sestry. Takže ostáva záhadou, ako ich tam dostať a aj udržať.