Božie dieťa ✔

21.kapitola

Prostá odpoveď. Prekvapilo ho to no i tak sa vrhol vpred. Začala sa dokonalá hra s mečmi. Po nej však stáť zostane len jeden. A ja padnúť nehodlám.

Znovu sme okolo seba krúžili. Keďže je toto nadpozemský boj, rany sa nehojili. Zadychčane sme na seba hľadeli. V jeho očiach bolo vidno bojovnosť.
Nastal čas na plán B. Sústredila som sa a premiestnila knihu k Nickovi. Poslala som mu aj odkaz nech ju odnesie čo najďalej a že o chvíľu prídem. Lenže žiadne o chvíľu byť nemusí.

Miestnosťou sa znovu ozývalo rinčanie kovu. Trvá to už pridlho. Rozhodla som sa zaútočiť v plnej sile.
Celá miestnosť vzbĺka mohutným plameňom a prudký vietor narážal do tváre starca.
Ten sa však nenechal. Z rúk mu vytryskla voda a začala vojnu s mojím ohňom. Miestnosť zahalila para. Z nej sa na mňa vrhali ohnivé gule tvorené starcom. Môj zlepšený zrak mi bol práve nanič. Potichu som rozprestrela krídla a vzniesla sa vyššie. O chvíľu na to sa na mieste kde som stála zjavil meč. Prebodol by ma. Zvrchu som skočila starcovi na chrbát a tým ho zrazila k zemi. V sekunde som vytiahla dýku z čižmy a podrezala mu hrdlo. On však tiež stihol napáchať škodu. Jeho meč mi prerazil lýtko. Toto sa bude dlho hojiť.

Vyletela som z trezora a zrazila som sa s Nickom. Asi ma chcel ísť zachrániť. Už netreba.
Chytili sme sa za ruky a premiestnili sa za Alexom. Len čo nás zbadal, dal signál na ústup.

***

Sedela som v Alexovej pracovni s knihou v rukách. Všetci teraz očakávajú asi nejaký rituál, no ja neviem čo mám robiť. Kniha je napísaná v inom jazyku.

Listovala som a všímala si obrázky. Jemne som prechádzala po líniách mohutného stromu.
Tá maľba vyzerala naozaj živo.
Ešte raz som sa dotkla stromu.
Zrazu zasvietil. Svetlo z neho postupne pokrylo knihu postupne sa začalo vytrácať.
Všetci naokolo boli ohromení a to som ešte nič neurobila.
Keď svetlo úplne pominulo, text v knihe som už vedela prečítať.
To už som listovala ako divá.
Nikde však nebola o temných sestrách ani zmienka. Nič, absolútne nič. Začínala som byť zúfalá. Vtom si Nick všimol, že jedna stránka chýba. Bola vytrhnutá a zahladená že sa to dalo ťažko poznať.

Keby si pozerala pozorne, tiež by si si to všimla.

Oni vedeli, že sa tú knihu pokúsime získať.
Sú prefíkanejší než sme čakali. Teraz treba zistiť, kde tá strana je. Môže byť kdekoľvek, a to sa mi nepáči.

***

Ležala som na posteli a bezducho hľadela do stropu. Moju činnosť vyrušilo zaklopanie.

,,Ďalej."

Snažila som sa znieť otrávene.
Do izby vošiel Nick.

,,Ahoj, nevidel som ťa na večeri, si v poriadku."

,,Áno, to je dobré. Nemala som hlad."

,,Škoda. Doniesol som toto."

Spoza chrbta vytiahol obrovskú čokoládu. Moju obľúbenú! Skočila som po nej no on ju znova skryl.

,,Hovorila si že nie si hladná."

Uškŕňal sa ako totálny idiot. Odula som spodnú peru ako malé dieťa a poklopkávala nohou.
On sa zatváril ako starostlivý rodič.

,,Sladkosť môžeš až keď sa navečeriaš."

Takže on tak. Zobrala som vankúš a začala ho mlátiť hlava nehlava.
Pišťal ako dievča. Malé dievča. Využila som jeho nepozornosť a zobrala mu čokoládu. Víťazne som sa uškrnula. On zdvihol ruky na znamenie že sa vzdáva.
Omyl. Na znamenie že vojna pokračuje.
Hodila som čokoládu na posteľ a vrhla sa na neho. On ma však začal štekliť. Smiala som sa a pišťala na celý môj dom. Konečne som sa po tom strese poriadne uvoľnila.

Smiala som sa až mi tiekli slzy. Zúfalé metanie začalo ustávať lebo som už nevládala. Nevedela som sa poriadne nadýchnuť. Bolelo ma celé brucho a aj líca od smiechu. Nevedela som že je to možné.
Nick bol so sebou asi spokojný a tak zo mňa konečne zliezol a natiahol sa za čokoládou.

A tak sme ležali na zemi a jedli čokoládu. Musím uznať, bolo nám skvele.