Božie dieťa ✔

22.kapitola

A tak sme ležali na zemi a jedli čokoládu. Musím uznať, bolo nám skvele.

Načiahla som sa za ďalším sladkým kúskom no nemohla som ho nájsť. Dala som si tú námahu a sadla si.
Ten pohľad stál za to. Nick ležal na zemi s prázdnym obalom od čokolády a spal. Bol špinavý až za ušami a spokojne odfukoval.
Rozhodla som sa že budem zlá.
Zo šuplíka som vybrala všetky šminky a začala ho maľovať. Našťastie však spal ako zabitý a tak som sa nemusela báť, že ho zobudím.
Začala som špirálou, ktorou som vôbec nešetrila. Na rad prišli linky a červený rúž. Potom nasledovalo naozaj výrazne obočie. Ako zlatý klinec môjho diela som zvolila červenú lícenku a namaľovala mu ňou okrúhle líčka.

Nick, čokoládová princezná.

Bola som zo sebou spokojná, no nie dostatočne. Vzala som pohár s vodou a naliala mu ju medzi nohy tak, že to vyzeralo že sa počúral.
Začala som sa smiať ako postihnutá. Nick medzi tým otvoril namaľované očičká a dezorientovane sa obzeral dookola.
Šibalsky som sa usmiala a znovu vypukla do rehotu. Chudák. Nevie čo sa deje.
Postavil sa a rukou prešiel po nohaviciach. Tie po jeho dotyku okamžite vyschli.

Zatvárila som sa dotknuto. To nie je fér. Nevadí. Tak trošku zmeníme pravidlá.

,,Nepôjdeme sa prejsť?"

Snažila som sa znieť nevinne aby nezistil kam tým mierim.
Mykol plecami a pobral sa ku dverám. Obaja sme zliezli rebríkom a pobrali sa ku lesu.

,,A neprejdeme sa radšej po osade?"

Táto otázka bola pre mňa namáhavá keďže mi cukalo kútikmi a veľa nechýbalo, aby som sa zas rozosmiala.
Tak sme sa teda vybrali po osade.
Všetci venovali Nickovi pobavené úsmevy. Niektorí sa aj začali smiať. Nick to vôbec nechápal. Hodil na mňa spýtavý pohľad a ja som to nevydržala.

,,M-mal by si sa vidieť. Vy-vyzeráš ako te-teploš. Ni-nick, čoko-ládová pri-princezná."

Môj smiech bol nekontrolovateľný. Z vrecka som vybrala malé zrkadielko a podala ho Nickovi. Ten sa červenal ako paradajka.
Zrazu si ma prehodil cez plece ako vrece zemiakov a démonickou rýchlosťou sa niekde rozbehol.
Zrazu ma hodil do niečoho veľmi studeného. Hodil ma do polozamrznutého mora a začal ma topiť. Ja som sa však nedala a potopili sme sa spolu. Drkotala som zubami a preklínala ho. On ma však zdvihol nad hlavu a hodil ma do snehu. Toto už aj bolelo. Urobila som snehovú guľu a hodila mu ju do tváre. Vyzerali sme jak blázni. Mokré vlasy som mala nalepené na tvári a Nickov makeup mu tiekol dole po lícach.
Úplne mokrí sa naháňame po pláži a guľujeme ako deti. Toto bola ľadová vojna.

Rozbehla som sa pozdĺž pláže s cieľom uniknúť Nickovi. On sa však rozbehol za mnou a o chvíľu som privalená znovu ležala na zemi.
Jeho mentolový dych ma šteklil v nose. Obaja sme boli zadýchaní. Dívali sme sa jeden druhému do očí.
V tých jeho som videla lásku. Pomaly sa ku mne naklonil a spojil naše pery v bozku. Prešla mnou vlna energie a tak som mu bozk oplácala. Nemohla som sa jeho pier nabažiť. Bolo to trochu sklamanie keď sa odtiahol.
Toto bol najkrajší bozk na svete.
Úprimne som sa neho usmiala a pýtala si dupľu. Našpúlila som pery a hravo mrkla očkom. On sa tiež usmial, ale akože zvodne. Moc sa mu to nepodarilo. Z väčšej časti preto, lebo dostal zase snehom do tváre.
Tentoraz však nie odomňa. Obaja sme sa pozreli smerom odkiaľ sneh priletel. Stál tam Alex a vyzeral naštvane. Rýchlo sme sa postavili a vybrali sa k nemu.

,,Hľadám vás po celej osade a vy sa tu bláznite. Vysvetlí mi tiež niekto prečo ste mokrí ako sliepky a prečo Nick vyzerá ako gay?"

Svoj pohľad som zapichla do zeme. Bolo to aj trochu dosť trápne. Zadul studený vietor a mňa striaslo. Na mojom zmrznutom svetri bola vrstva snehu. Vo vlasoch bolo snehu a ľadu ešte viac. Nick bol na tom rovnako. Ani jeden z nás nemal bundu a tak sme tam stáli a nechali sa karhať Alexom.
Rukami som ometala zo svetra všetok sneh. Potom som si ho pritiahla bližšie k telu. Až teraz som si uvedomila že nemám topánku.
Alex medzi tým skončil svoju prednášku o našej nezodpovednosti a premiestnili sme sa do počítačovne pri strome.
Všetky prístroje na meranie démonickej aktivity pípali ako o život. Všade naskakovali enormné čísla a upozornenia všetkého druhu. Panoval tu obrovský chaos.
Potom to všetko stíchlo. Nikto sa ani len nepohol. Teraz by ste počuli aj spadnúť ihlu. Prvý sa ozval Alex.

,,Späť do práce. Všetci! Do piatich minút chcem mať o tom správu na stole!"

Vyšli sme schodmi do pracovne. Tam nás čakalo ďalšie prekvapenie.