Božie dieťa ✔

28.kapitola

Zvyšok dňa sa niesol v duchu osláv a radosti.

Spievalo a tancovalo sa až do neskorej noci. Takmer všetci sme boli na mol. Vyzeralo to, ako nejaká párty.

***

Zobudila som sa na bolesť hlavy. Bola strašná. Pretočila som sa na druhý bok s úmyslom pokračovať v spaní, no narazila som na niečo.
Skôr niekoho.
Začala som jačať. Dotyčný sa prudko posadil a vzápätí sa chytil za hlavu. Bol to Nick. Mal asi rovnakú opicu ako ja.

Zachichotala som sa nad jeho zmučeným výrazom a spustila nohy z postele. Pri naberaní rovnováhy však nastal problém. Moje želatínové nohy odmietali spolupracovať a gravitácia si ma pevne chytila.
Začala som sa smiať. Asi v sebe ešte mám nejaké to promile alebo čo. Nick sa medzi tým pozbieral a premiestnil sa. Že ma to nenapadlo. Neriešila som ho viac a začala na zemi robiť anjela. Ako deti sme to robievali do snehu.
Á nápad!
Veď vonku je sneh! Tak prečo sa váľam po zemi?
Po štyroch som došla ku dverám a skočila dole. Bolo to ako skočiť z prvého poschodia, v mojom prípade zábava.
Moja tenká nočná košeľa bola takmer okamžite mokrá a zrazu mi to neprišlo ako najlepší nápad.
Pod bosými nohami mi zapraskal sneh pri pokuse postaviť sa. Na terase pred mojim domom sa zjavil Nick. Z neznámych dôvodov mi to prišlo vtipné a začala sa ďalšia vlna smiechu. Znela som ako dusiaca sa mačka. Nick nad tým len pokrútil hlavou a pohľadom ma premiestnil domov. Tam ma už čakali tabletky. Nebolo to to, čo som čakala. Len čo som drobnú vec prehltla, bola som v poriadku. Žiadna bolesť hlavy ani pripité nápady. Po sprche nastalo pratanie osady po apokalypse, alebo davu opitých ľudí. Ak by na nás v tú noc zaútočili, ani by sme to nezistili.
Nevadí.
Teraz je už všetko na poriadku a my znovu rozoberáme môj plán. Pracuje sa na návnade. Nejak tam tých duchov dostať musíme. A bolo by dobré, ak by s nimi neprišla armáda. Znudene si opieram hlavu o ruky a premýšľam, aké by bolo, keby som bola normálna.
Vrátila by som sa z parku domov. Žila ďalej stereotyp nudného života. Mama by sa tak netrápila a oco by nebol na psychiatrii. Môj život nebol dokonalý, bol to MÔJ život.
Niekto mi luskol pred očami. Nadskočila som a dezorientovane sa obzrela okolo seba. Na to sa ozval smiech. Hlboký smiech. Príjemne sa počúval. Bol taký veselý. Dokázala by som ho počúvať asi donekonečna. Potom však ustal.

,,Vyzerala si, ako by si snívala o mne."

,,Nefandi si moc."

Musela som Nicka schladiť. Boh vie, o čom sa rozprávali kým som nevnímala. Nechápavo som nadvihla obočie, keď už ticho trvalo pridlho.

,,Máme návnadu. Plán je hotový. Už len počkať na dobrú príležitosť."