Božie dieťa ✔

15.kapitola

Posledné čo som videla bol Nick bežiaci ku mne a potom nasledovala tma.

Tá nádherná tma ma oslobodila od bolesti a možno aj od života.

***

Pomaly som precitla. Cítila som niečo pevne utiahnuté na bruchu. Plytko som sa nadýchla a prerývane vydýchla. Pri hlave som cítila tlkot srdca, no vedela som, že nie je môj. Pomaly som otvorila oči. Mala som pocit že viečka vážia snáď tonu. Keď sa mi zrak zaostril, videla som Nicka ako ma nesie v náručí.

Tento zvyk nosiť ma na rukách sa mi páčil, no nie v prípadoch, v ktorých sa to stalo.
No to čo ma prekvapilo bolo, že Nick nemal tričko. Vystavoval tak na obdiv jeho vypracované telo. Nad tým som sa už musela usmiať. Presunul svoje čierne nie démonické oči na mňa a bolo v nich vidieť úľavu. Položil ma na zem a oprel o strom. Keď si bol istý že nespadnem, začal sa pýtať.

,,Ako ti je?"

,,Mizerne, ako dlho som bola mimo?"

,,Skoro celý deň. Hrozne som sa o teba bál. Zobral som ťa a skryl nás v lese."

On sa o mňa bál. To je milé. Aj keď ja na jeho mieste by som urobila to isté.
Zrazu sa naklonil k potoku ktorý som si nevšimla a umyl si v ňom tvár i ruky. Mne padol pohľad na moje brucho. Mala som ho previazané Nickovým tričkom. Svojimi krvavými rukami som si ho začala opatrne rozviazovať.
Nick mi z tým samozrejme pomohol a tričko prepláchol v potoku. Ja som si umyla tvár i ruky a pozrela sa na ten "škrabanec" na bruchu. Bol to hlboký rez a bude ho treba zašiť keďže sa mi to nehojí. Nick mi to znovu obviazal svojim tričkom a vzal ma na ruky. Prekročil potok a pokračovali sme v ceste. Slnko práve zapadalo. Bolo to nádherné len keby sme neboli, ehm. Kde to vlastne sme? Lebo toto les pri našej osade nie je.

,,A kde to sme?"

,,V južnej časti Nerwických lesov. Je to blízko Barillského paláca. Ten patrí temnej strane."

,,A kedy vypršia účinky toho jedu? Aby si nás premiestnil."

,,Tak to neviem. Skúšam nás premiestniť znova a znova no nejde to. Neostáva nám nič iné než čakať a dúfať že nás nikto nenájde."

Tak toto bolo naozaj zúfalé. Veď ani nemáme čo jesť. Pili sme z potoka no vodu už nemáme a stmieva sa.
Zastavili sme na menšej čistinke bez trávy. Nick rozložil oheň a nazbieral nejaké plody, ktoré mi neboli známe. Tak sme tam len sedeli pri ohni, rozprávali sa a jedli lesné plody. Zrazu sa Nick zhlboka nadýchol a začal rozprávať.

,,Nie je isté či sa dožijeme rána a tak ti musím niečo povedať. Zaslúžiš si to vedieť."

Urobil dramatickú pauzu a mala som pocit, že to čo má na srdci je naozaj dôležité.

,,Moje meno je Meriwether. Som starobylý démon."

Chvíľu som na neho pozerala s vypúlenými očami. Moje kolieska v mozgu práve začali pracovať naplno. No jasné!
O ňom som čítala. Nebol veľmi poslušný, stál na temnej strane a dlho bol obávaným nájomným vrahom. Preslávil sa tým, že bol krutý a krvilačný a zabíjanie si naozaj užíval.
Nick sa na mňa usmial. Bol to úsmev plný bolesti. Je mu to ľúto. No jasné, číta mi myšlienky.

,,Viem čo si myslíš a myslíš si správne. Viem čítať myšlienky ale nerobím to. A áno, bol som krutý a krvilačný. No potom sa vo mne niečo zlomilo. Nepáčilo sa mi, ako sa na mňa všetci pozerali. Pohŕdali mnou a nikto sa so mnou nerozprával, okrem prípadov kedy potrebovali. Nafingoval som teda svoju smrť a s pomocou Alexa začal nový život."

,,A koľko máš teda rokov?"

,,6 792." odpovedal jednoducho a čakal moju reakciu.

Spadla mi sánka. Oproti mne sedí najmocnejší starobylý démon a vylieva si tu srdce.

Prišla som na radu ja. On mi povedal pravdu a aj ja mu ju poviem. No skôr ako som začala, začal on.

,,Pochopím že ak sa vrátime, budeš chcieť nového partnera."

,,Nie vôbec nie. Obľúbila som si ťa a mám ťa rada. A tiež by si mal niečo vedieť."