Božie dieťa ✔

18.kapitola

Na to sa mi spustila krv z očí ešte viac a ja som vyčerpaná sadla na zem.

Len som tam sedela a zhlboka dýchala. Proste som sa snažila neomdlieť.
Videla som ako sa jednotlivé dvojice presúvajú späť a šomrajú. Asi som spôsobila v osade riadny poplach.
Môj výhľad mi zatienila Nickova silueta. Zobral ma na ruky. Zas. Raz z toho bude tradícia.

Veľmi pekná tradícia nie?

,,Ty dračica. Naučím ťa ovládať to a potom bude skutočná šou."

On sa na tom bavil? Veď som ho mohla zabiť! Nie je normálny. Dúfam, že som s tými kameňmi nikoho nezranila.

,,Vidím že si vyčerpaná. Pokojne si pospi."

Prikývla som na súhlas. Svoju hlavu som oprela o jeho vypracovanú hruď.
Pravidelne sa nadvihovala a následne klesala. Cítila som aj tep jeho srdca a to ma nesmierne upokojovalo. Musím uznať, ležalo sa tu výborne. Nakoniec som mu v náručí aj zaspala.

***

Spokojne som sa prevalila na druhý bok. Je tu príjemne teplo. Natiahla som si ruky a pomaly rozlepila oči. Ako prvé som videla nádhernú scenériu zapadajúceho slnka za presklenou stenou v mojom dome.
Posadila som sa a spustila nohy z postele. Pristáli na niečom teplom. Nick? Áno Nick. Spokojne ležal na zemi pri posteli a odfukoval. Vyzeral uvoľnene a veľmi rozkošne. Musela som sa nad tým pousmiať. Opatrne som ho prekročila a vybrala sa ku skrini. Stále som mala na sebe stále to, čo som mala v lese. Ach les. Keď som v lese, tak mám smolu.
Začalo to tým že ma v ňom temný jazdec zabil a trvá to až doteraz.
S týmito myšlienkami som sa zavrela v sprchovom kúte.
Pustila som vodu a vypustila všetky myšlienky. Cítila som energiu z každej kvapky.

Po chvíli som usúdila že som hotová. Obliekla som si čisté oblečenie a usušila vlasy uterákom. Kašľať na fén. Som moc lenivá si z ním sušiť vlasy. No čo už.
Vyšla som z kúpeľne a pohľad mi padol na Nicka, ktorý si práve pretieral oči. Vyzeral chutne.
Nad čím to premýšľam. Zahnala som tieto myšlienky do úzadia a zvalila sa znovu na posteľ. Nick nado mnou len pokrútil hlavou. A potom urobil trestný čin.
Čin hodný trestu smrti.
Zhodil ma dole! Z postele! Mohla som zomrieť!
Dobre, tak to asi nie ale aj tak. Najprv som ho vraždila pohľadom no potom sme obaja vypukli do obrovského rehotu.
Začal sa ku mne nakláňať. Bol tak blízko že som cítila jeho dych na svojej tvári. Zatvorila som oči a naklonila sa k nemu bližšie. Opäť som spolupracovala. Nevedela som mu odolať. Naše pery delili už len milimetre, keď do môjho domčeka niekto vtrhol. Rýchlo sme sa od seba odtiahli. Ten niekto mi bol neznámy. Ani ho netrápilo že nezaklopal.

,,Do stromu! Hneď!" zrúkol a už ho nebolo. Nick sa postavil a premiestnil nás do stromu. Už tam bol Alex aj kráľovná.

,,Čo sa deje?" muselo to byť vážne keď je tu aj kráľovná.

Kráľovná sa zhlboka nadýchla, no slova sa ujal Alex.

,,Vtedy v lese, keď si uvoľnila svoju silu, zacítili ju. Už o tebe vedia."

Čo som čakala? Toto nie, ale je jasné že taký energický výboj museli cítiť asi všetci.

,,Prečo mám pocit že to nie je všetko?"

Nickova otázka bola na mieste. Ani mne sa to nepozdávalo.

,,Vojna začala."

Toto bolo presne to, čo som nechcela počuť. Čakala som na to, kedy sa niekto z nich začne smiať že som im naletela, no nič také sa nedialo. Bola to krutá pravda, ktorej som mala zabrániť, aby sa stala.
No malo mi to napadnúť hneď. Som proste neschopná.

No už je neskoro a márniť čas výčitkami by bolo to najhoršie čo môžem teraz robiť. Mohla som tomu zabrániť. Prečo sa nedokážem ovládať dostatočne? Najbližšie na moju nekontrolovateľnosť a neskutočnú nemožnosť niekto doplatí. Ďalšie straty už lovci neznesú.
Hlavne keď ich spôsobujem ja. Lebo tie majú nadpriemernú veľkosť. Pre lovcov by to tak znamenalo vyhladenie. Potlesk pre mňa prosím.

Treba s tým skoncovať! Tá vojna musí skončiť skôr, než sa stane niečo zlé. A zabránime tomu aj keby ma to stálo život. Ale prečo tak premýšľam? Veď nemusím sa hneď nechať zabiť.

Z môjho uvažovania ma prebrala na mojom ramene.

,,Lottie? Si v poriadku?"

Až teraz som si uvedomila, že kým som ja premýšľala o statočnom sebaobetovaní v boji za slobodu, oni už zvažovali zrejme všetky reálne možnosti na záchranu situácie.

,,Tak na čo ste prišli?" opýtala som sa s neskrývaným záujmom v hlase.

,,Povolal temné sestry." nevedela som čo sú zač, no po tejto odpovedi mi ak tak bolo jasné, že vojne už nijako nezabránime.