Božie dieťa ✔

16.kapitola

,,Nie vôbec nie. Obľúbila som si ťa a mám ťa rada. A tiež by si mal niečo vedieť."

,,Nemusíš mi to hovoriť ak nechceš."

,,Ale ja chcem!" vypadlo zo mňa nie príliš presvedčivo. Premýšľala som, ako by som mu to čo najjednoduchšie vysvetlila.

,,Čítal si legendu o Božom dieťati?"

Prikývol a čakal, čo bude nasledovať. Naozaj mu to poviem?
Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala v priznaní. Už som začala, niet cesty späť.

,,Ja som Božie dieťa.
Viem, je to neuveriteľné a nikomu to nemôžeš povedať lebo sa rozpúta vojna. Okrem toho je naozaj nečakané, že niekto ako ja by mohol byť tak dôležitý." pri vysvetľovaní som sa pozerala všade inde len nie na neho. Aj tak som si všimla ako stuhol, keď mu došiel význam mojich slov. Napäto som čakala, no nič sa nedialo. Už som necítila tú istotu ako na začiatku. Asi som mu to nemala hovoriť, no už je to vonku.
Opatrne som pokračovala.

,,Vtedy v lese keď som zmizla, bol za mnou boží posol a povedal mi, že som pripravená na svoje schopnosti. A tú horiacu lúku mám taktiež na svedomí ja. Ale to ako som sa sem dostala necháme na potom dobre?"

,,Dobre."

Vyzeral prekvapený a vykoľajený. Chvíľu sa ani nepohol, no potom sa uvoľnil. Na jeho tvári bol úprimný úsmev. Tiež som bola rada že už o sebe vieme všetko a nemáme tajnosti. Prekvapila ma však jeho nasledujúca reakcia.
Spojil naše pery v jemnom bozku. Bol plný pocitov. No neostali sme len tam. Jazykom sa dobíjal do mojich úst, kde sa začala vojna o nadvládu.
Vplietla som mu prsty do vlasov a jemne ho za ne zaťahala.
Mohla som cítiť ako sa usmial.
Za boky si ma chcel pritiahnuť bližšie, no moje zranenie ostro zaprotestovalo.
Zo zasyčaním som sa odtiahla a chytila sa za boľavé miesto. Moc to nepomohlo, ale bolo mi lepšie. Nick na mňa pozeral ospravedlňujúcim pohľadom. Nehnevám sa na neho.
Hodila som po ňom úsmev a videla, ako sa uvoľnil. Vlastne som bola rada, že sa to skončilo tak rýchlo. Nie že by sa mi to nepáčilo, to nie. Ide o to, že som sa nebránia. Ja som ešte spolupracovala. Čo sa to so mnou deje? Je pre mňa pristarý a skoro vôbec ho nepoznám. Svoje tajomstvo mi zveril len pre to, že sa rána nedožijeme. Som ja ale hlúpa.

***

Ráno som sa cítila o čosi lepšie ako včera. Pomaly som si sadla a pretrela oči.
Nick tu nebol.
Začala som panikáriť. Zo zeme som zdvihla moje zbrane a pripla si ich. Chytila som sa jedného zo stromov a pomaly sa postavila. Zakrútila sa mi hlava a takmer sa ma zmocnila gravitácia, no ustála som to.
Potom som zbadala Nicka.
Veselo si vykračoval smerom ku mne.

,,Vidím že ti je už lepšie."

,,Odchádzame!"

Zamrzol v pohybe.
Takmer mu vypadli oči z jamiek.
Mala som v pláne nás premiestniť. Cítila som sa už lepšie a myslím si že to zvládnem.
Nickovi sa to samozrejme nepáčilo, no nemohol namietať. Nedala som mu na výber. Chcela som odtiaľ zmiznúť skôr, než sa stane niečo zlé.
Nick ma podoprel a chytil za ruku, vďaka čomu som sa odlepila od stromu. Zavrela som oči a pekelne som sa sústredila.
Zrazu som ovisla na Nickovi. Visela som na ňom ako prívesok. Hneď ma zdvihol na ruky a niekam niesol.

,,Zvládla si to."

Takže sa mi to podarilo. To som rada. Bola som tak slabá, že som ani nevládala dýchať nie to ešte otvoriť oči.
Počula som nejaké hlasy, no nedokázala som ich rozlíšiť či im porozumieť.

Cítila som, ako ma Nick položil na niečo studené a tvrdé. Následne ma chytil za ruku. Chcela som mu stlačiť ruku na znak toho, že ho vnímam, no aj škôlkar by mal teraz pevnejší stisk ako ja.
Potom to prišlo. Páliva bolesť v mojej rane. Čistia ju a strašne to štípe.
Potom nasledovalo zašívanie. A to som si myslela že dezinfekcia je pohroma.
No tak toto je ešte horšie. Po zašívaní mi to už len obmotali obväzom tak, aby som mohla aj dýchať a venovali sa mojim menej vážnym zraneniam. Naozaj ľutujem tých, ktorým toto musia zažívať pravidelne.

***

Prešli už dva dni odkedy sme sa vrátili do osady. Včera sa mi zahojili posledné zranenia a vyprchali aj všetky účinky jedu. Vďaka tomu som už dnes spala vo svojom dome.
A samozrejme, dnes bol symbolický pohreb všetkých, ktorý zomreli v tom boji.
Bolo to veľmi emotívne, veľa loveckých dvojíc sa rozpadlo, mnohí stratili priateľov, možno aj rodinu.
Ja som nikoho zo zosnulých nepoznala.
Kvôli pohrebu boli dnes zrušené tréningy, misie aj druhé kolo skúšky. Našťastie ju následne úplne zrušili.
Ale zajtra ma čaká tréning schopností z Nickom. Som naozaj zvedavá, čo všetko dokážem.

Mimochodom, dnes sme boli s Mavis a Clave na prechádzke po pláži. Zhodli sme sa, že si pôjdeme spolu kúpiť plavky a konečne sa vykúpeme v mori. Kašľať že je november.

Večer som strávila v posteli s hudbou v nádeji, že už nikto nezomrie.
Nakoniec som to z hudbou vzdala a pustila sa do čítania knihy legiend. Lebo ja nemusím byť jediná skutočná.