Pod rúškom tajomstiev

⚜Jeden⚜

Zazipsovala som aj svoj posledný kufor. Odložila som ho vedľa ostatných tašiek a poobzerala som sa po svojej izbe. Zrakom som sa zastavila na strope, ktorý bol aj po toľkých rokoch ešte stále polepený svietiacimi hviezdičkami a uprostred trónil mesiac. Spomenula som si na to, ako ich tam lepila mama a moje hnedé oči, ktoré som po nej zdedila, sa zaplavili slzami. Stalo sa to dávno, ale aj tak ma každá spomienka na ňu bolela. Vzdychla som si, opäť ma pochytila sentimentálna chvíľka.

Cez plece som si prehodila batoh a vytiahla dohora rúčku od kufra. Vonku som ho naložila do auta a batoh hodila na miesto spolujazdca. Vrátila som sa do domu po ďalšie veci. Ako som prechádzala po jednotlivých miestnostiach, už mi nepripadali známe. Boli opustené, prázdne a nábytok bol zakrytý bielymi plachtami. Neverila som, že niekedy opustím domov. Aspoň nie takto skoro.

,,Lorien?"

Zbystrila som svoju pozornosť a išla som za hlasom otca.

,,Áno?" spýtala som sa, keď som ho našla kľačať v kuchyni.

,,Pomôžeš mi?"

Prikývla som a spoločne sme začali skladať kuchynský stôl. Vedela som, prečo si ho chcel nechať. Vyberala ho mama. Keď sme ho úspešne rozobrali a vložili do kartónovej krabice, prišli na rad stoličky. Po hodine a pol úmorného rozoberania kuchynského nábytku som si konečne vydýchla.

,,Zanesiem to do auta a ty prezri ešte raz celý dom. Aby sme na nič nezabudli," požiadal ma priškrtene.

Vedela som, že to preňho nebolo ľahké rozhodnutie. Ale všimol si, ako som sa za posledný rok zmenila. Po tom, čo sa stalo. Robila som všetko možné, len aby som zabudla. Pracovala som štyrikrát do týždňa, víkendy som trávila buď s otcom, alebo s Isabell. Tá sa však po mesiaci odsťahovala niekam do neznáma a naše kontakty sa prerušili. Akoby tých osemnásť rokov ani neexistovalo. Ľudia po čase začali ukazovať prstom práve na mňa, lebo ja jediná som bola za to zodpovedná, čo? Práve pre toto a milión ďalších nenávistných správ každý deň v našej schránke sa otec rozhodol, že mi iný vzduch a prostredie pomôže načerpať nové sily. Pravdupovediac som sa tešila, kedy odtiaľto vypadneme. Už ma tu nič nedržalo.

Keď som popozerala všetky izby a zdalo sa mi všetko okej, zbehla som hore po schodoch a ešte raz sa pozrela na žiariace hviezdy.

,,Navždy budeš v mojom srdci, mami," zašepkala som do ticha.

,,Lorien! Už naozaj musíme ísť!" vyrušil ma otec, keď na mňa zakričal zdola.

Nadýchla som sa, poslednýkrát som dovolila zraku, aby zaletel pohľadom na strop a navždy som zatvorila dvere za starým životom.

S otcom sme sa po ceste nikdy nezvykli rozprávať, avšak teraz sme sa smiali na jeho starých historkách zo školy a popritom sme si pospevovali pesničky, ktoré hrali v rádiu. Možno ma chcel trošku rozptýliť, aby som nemyslela na to, že sa sťahujeme. Pravdou bolo to, že ma netrápilo, že sa sťahujeme. Robila som si starosti kvôli dôvodu, pre ktorý otca odvolali z policajnej služby. Jediné, čo som si priala, bolo, aby to nebolo kvôli tej nehode. Nikto to ale nevedel. Nikomu sme to nepovedali, tak prečo otca premiestnili uprostred roka? Ako to, že mňa prijali na prestížnu školu v strede semestra? Mala som veľa otázok, na ktoré som si bohužiaľ nevedela odpovedať.

Z myšlienok ma vytrhol otcov smiech, a tak som sa k nemu pridala. Aj keď som netušila, čo povedal.

,,Lorien?" oslovil ma možno až príliš obozretne.

Uprela som naňho pohľad a on mi ho opätoval. Trochu som sa vyľakala, keď prerušil očný kontakt s cestou, po ktorej sme išli. Vedela som, že je priam vynikajúci šofér, no i tak sa ma zmocnil strach. Keď svoj pohľad znova zabodol pred seba, viditeľne mi odľahlo. Otec si zrejme moju úzkosť vysvetlil po svojom, pretože mi povzbudivo stisol ruku.

,,Bude to v poriadku, sľubujem."

Len som pokývala hlavou na znak súhlasu. Po veselých chvíľkach v aute sa akoby zľahla zem, tak som si z batohu vytiahla telefón so slúchadlami. Zastrčila som si ich do uší a spustila svoju obľúbenú hudbu. Uši mi zaplavili nádherné tóny, pri ktorých som privrela viečka a o chvíľu zaspala.

⚜⚜⚜

Ponaťahovala som si stuhnuté údy a dezorientovane sa poobzerala po okolí. Otec ma len pred niekoľkými sekundami zobudil so slovami, že sme doma. Mal pravdu? Mohlo sa toto miesto stať mojím novým domovom? Zívla som a vyteperila sa z vyhriateho auta.

Vonku ma ovial studený jarný vzduch sprevádzaný nesmelými slnečnými lúčmi. Kochala som sa pohľadom na krásnu krajinu, zelené kopce a všadeprítomné pestrofarebné kvety rôznych druhov. Potom som si premerala náš nový dom. Nebol starý, ale ani nový. Už na prvý pohľad sa mi zapáčil. Otec auto zaparkoval pred garážou, takže som sa ocitla už na dvore. Vpredu bola malá záhradka, ktorá bola už vopred odsúdená na zánik. Keby tu bola mama, tá by sa o ňu postarala...

Do domu sa vchádzalo tromi schodíkmi, ktoré lemovalo zábradlie. Masívne hnedé dvere boli aj z diaľky obrovské. Dom bol kávovej farby, takže sme neboli nápadní.

,,Kde si toľko? Pozri na ten dom, bude sa ti páčiť!"

Otec vybehol z domu ako malý chlapec a rozhadzoval rukami od vzrušenia i radosti. Všetky tašky som nechala v aute a rozbehla som sa dovnútra. Dom bol priestranný, voňal čistotou a nejakým dezinfekčným prostriedkom. Napravo sa týčilo drevené schodisko. Potešila som sa, že budem mať opäť izbu na poschodí. Keď otec videl, ako sa nenápadne zakrádam ku schodisku, chytil ma za lakeť a s úsmevom ma otočil smerom ku vchodu.

,,Tie tašky sa samé neodnesú."

S predstieraným odporom som odpochodovala k autu a vytiahla odtiaľ svoj starý kvietkovaný kufor, obrovskú cestovnú tašku a ešte jednu menšiu. S tým som chvíľu bojovala, až pokiaľ som s úľavou nehodila tašky na zem v mojej novej izbe. Chýbal tu nábytok, ale aj napriek tomu som sa do nej okamžite zamilovala. Ešte som sa dvakrát otočila po veci v aute a potom už chvalabohu nastal zaslúžený odpočinok.

Ešte pred odchodom z Phoenixu sme s otcom objednávali nejaký nábytok do nášho nového príbytku, ktorý mal, ak sa nemýlim, doraziť zajtra. Išla som dole pomôcť otcovi, pretože som počula, ako s niečím trieskal a hneď mi to doplo. Trvalo nám necelých dvadsaťpäť minút, kým sme poskladali všetky stoličky aj so stolom. Potom sme vyčerpaní odkväcli na pohovke, ktorú tu nechali predchádzajúci majitelia.

Snívalo sa mi znova o tej noci, prehrávali sa mi útržky a opätovne som to prežívala. Zostala som sama, s nikým som sa o tom nemohla rozprávať. Pretože moja najlepšia priateľka zmizla. Sľúbili sme si, že to bude naše tajomstvo. Prvý mesiac to tak bolo. Báli sme sa, ale boli sme na to dve. Keď sa však potom neobjavila v škole a ani doma neležala s horúčkou, vedela som, že sa niečo muselo stať. Niečo ďalšie. Bola som si istá, že by ma Isabell neopustila. Nie po takej skúsenosti. Nie po tom, čo sme prežili.

Ahojte😇
Netuším, kedy bude ďalšia kapitola, majte so mnou strpenie. Ako sa vám zatiaľ príbeh páči?
Baruš