Pod rúškom tajomstiev

⚜Osem⚜

Domov som prišla celá mokrá. Dážď sa predsa len nakoniec rozhodol poctiť Memphis svojou prítomnosťou. A keďže som mala len obyčajný sveter a na dáždnik som ani nepomyslela, kvapkalo zo mňa, akoby som sa práve vrátila z kúpaliska. Našťastie otec nebol doma, takže ma nečakala žiadna prednáška. Zhodila som zo seba premočené oblečenie a chystala sa do kúpeľne. Prerušilo ma zvonenie telefónu. Prehrabala som sa v kabelke, pokým som ho našla. Zdvihla som hovor a ani som nestihla povedať to otrepané prosím, keď na mňa otec spustil spŕšku slov.

,,Lorien, buď opatrná, niekto sa vlámal do miestneho zlatníctva. Ukradol nejaké šperky. Išiel od školy tou cestou, ktorou chodíš ty. Už si doma?"

Chvíľu som spracovávala význam slov, až potom som si prečistila hrdlo a odpovedala.

,,Pred chvíľou som prišla. Budem si dávať pozor."

Bola som len v spodnom prádle, sedela som na posteli a triasla sa od zimy. Trochu mi drkotali zuby.

,,Dobre, anjelik. Maj sa," zrušil hovor.

Telefón som hodila na posteľ a ponáhľala sa do kúpeľne pod sprchu. Nastavila som vriacu vodu, ktorá mi okamžite uvoľnila všetky stuhnuté svaly. Potom som sa zabalila do uteráka a vyšla som von. Blake bol skrčený pod posteľou a ježil srsť.

,,Čo robíš? To som len ja, kocúrik," prihovárala som sa mu.

Keď som už bola oblečená a vytiahla ho spod postele, usadila som sa v izbe na zemi. Okolo seba som poukladala rôzne fotografie, ktoré som našla. Pozerala som na ne, na usmievavú Izz, opätovala som pohľad vystrašenej Hollie, keď nás Isabell zachytila, ako ju strkám do ľadovej vody. Mala na sebe svoje obľúbené žlté plavky a vlasy mala vypnuté na temene hlavy. Pamätala som si na ten deň, aj napriek tomu, že odvtedy prešli dva roky. Chytila som inú fotku, tú z Bobovej párty a okamžite som ju pustila, akoby ma popálila. Nechcela som sa na ňu ani len pozrieť, pretože mi pripomínala tie časy.

Blake sa mi usadil v lone, občas švihal chvostíkom a priadol. Keď som sa pozrela von z okna, mohla som vidieť, ako dážď zmáčal celú ulicu. Uložila som fotky do jednej kopy a dala ich do krabice. Tú som schovala do skrine. Bolo niečo po pol štvrtej, keď sa ozvalo prenikavé zvonenie zvončeka. Vyskočila som na nohy, čím som prebudila Blaka a rozbehla sa dole po schodoch. Zdalo sa mi to divné, ale usúdila som, že si otec možno len zabudol kľúče. Otvorila som. Poobzerala som sa dookola, a keď som nikde nikoho nevidela, chystala som sa zatvoriť dvere. Pravdepodobne si nejaké decká robili srandu a zvonili ľuďom naokolo. Tiež sme to s dievčatami robili.

Náhle som niečo zahliadla. Na rohožke bol položený nejaký balík, na ktorom sa vynímal nápis Otvor ma. Začudovane som pokrčila obočie a zvraštila čelo. Čo to len mohlo byť? A keďže všetci moji blízki vedeli, že som veľmi zvedavý človek, nahla som sa po tú čudnú zásielku. Roztrhala som baliaci papier a otvorila škatuľku presne v tom momente, kedy sa ulicou ozvali policajné sirény. Škatuľku som si pritisla bližšie k telu a pohľadom hľadala zlodeja ako aj policajti. Boli to presne dve autá, ktoré zastavili pred naším domom. Z prvého vystúpil otec, ktorému som venovala nechápavý úsmev a z druhého ďalší dvaja príslušníci policajného zboru. Otec ako komisár mal pri ústach vysielačku a niečo do nej mrmlal. Tí dvaja sa ku mne blížili a ja som nemala ani len tušenie prečo. Zdržiavali sa niekoľko metrov odo mňa, keď ich zastavil otec. Pretisol sa popri nich a so založenými rukami a ustarosteným pohľadom podišiel ku mne.

,,Čo si to urobila?"

Boli jeho prvé slová, venované na moju osobu. Opäť som sa nechápavo zahľadela na túto scénu. K hrudi som si bezdôvodne pritískala neznámu zásielku.