Pod rúškom tajomstiev

⚜Dvadsaťštyri⚜

Keď konečne nadišiel ten deň D, nepredstaviteľne som sa bála. Neustále mi behalo hlavou, že sa niečo pokazí alebo ma opäť anonym nejako vyšachuje. Práve som prišla zo školy, kde sa nič zaujímavé neudialo. Až na to, že sa Tianna veľmi čudovala, že sa odrazu bavím s Isabell. Ako som predtým povedala, nikto nás doteraz nerozdelil a nedovolím to ani nejakej vyhrážajúcej sa osobe, ktorá si riešila komplexy na nás dvoch. Tašku som hodila na chodbu, vyzula si plátené baleríny a pobrala som sa k stolu. Po ceste sa mi na nohu zavesil Blake, až som zvýskla, keďže sa mi pazúrikmi zadrapol do kože. Potom som ho vzala do náručia, čo sa mu až tak veľmi nepáčilo, pretože ma chcel párkrát zasiahnuť labkou do tváre. Včas som ho položila na zem a nasmerovala ho k miske, aby sa najedol.

Ako na protest sa ozval môj žalúdok, pretože som od rána nič nejedla. Otvorila som chladničku, kde zostali dva trojuholníky pizze zo včera. Vzala som ich, hodila na niekoľko sekúnd do mikrovlnky a sadla si za stôl. Snažila som sa ich čo najrýchlejšie zjesť, len som dúfala, že mi nebude zle. Potrebovala som sa ísť ešte učiť. Samozrejme, že som do piatku polovicu zabudla, takže bolo nevyhnutné, aby som si to zopakovala, ak som chcela mať dobrú známku. Otec bol opäť dlho v práci, marilo sa mi, že mi aj vravel prečo, ale nejako som to vytesnila z hlavy. Čo už, aj to sa stávalo a teraz som mala na práci dôležitejšie veci, ako zaoberať sa tým, prečo bude otec dlhšie v práci.

Sadla som si na posteľ a vytiahla som knihu, aby som si prešla zopár stránok, ktoré mi absolútne nič nehovorili. Neznášala som chémiu, nikdy som jej nechápala a vedela som, že ju v budúcnosti nebudem potrebovať.

Tak na čo sa mám, dopekla, toto všetko učiť?

Aj tak som sa hlboko ponorila do nezmyselného učenia. Vzala som si zvýrazňovač, aby som si podčiarkla veci, ktoré mi boli neznáme, alebo som si ich nedokázala zapamätať. Keď som obrátila aj poslednú stránku učebnice a zistila, že to je všetko, usúdila som, že by som sa mala ísť pobaliť. Test mal byť o piatej, to bolo ako za trest, keďže bol piatok. Vedela som, že Tianna aj Cherry sa šli niekam zabávať. Dúfala som, že Izz to zobrala vážne a že sa na opravný – v jej prípade náhradný – test dostaví. Prehodila som si tašku cez plece, stačila mi len taká malá, do ktorej som napchala telefón, peňaženku a kľúče. Ešte som tam hodila pero, ceruzku a gumu.

Vyrazila som oveľa skôr, pretože som sa chcela počas cesty nadýchať jarného vzduchu. Na to, že bolo skoro päť hodín, slnko svietilo a na oblohe nebolo ani mráčika. Všetko som pozamykala, aby sa k nám niekto opäť nevlámal a rozlúčila sa s bielym kocúrikom so slovami, že sa čoskoro uvidíme. Otcovi som napísala esemesku, že som vyrazila. Poprial mi veľa šťastia. Vedela som, že ho budem potrebovať. Jasné, bola som to naučená odpredu aj odzadu, ale kedykoľvek mi to mohol prekaziť neznámy vydierač. Počas cesty som si opakovala látku a hmkala si do toho melódiu pesničky, na ktorej názov som nevedela prísť. Červený kabát som si pritiahla bližšie k telu, lebo sa rozfúkalo. Vietor sa mi pohrával s vlasmi, akoby s nimi tancoval. Mala som ich všade, hlavne v ústach. Slnko už zašlo, ale stále bolo dobre vidieť.

Už som sa blížila ku škole, ale najradšej by som sa obrátila na päte a utekala kadeľahšie. Nadýchla som sa, moje srdce bilo ako o preteky, dobre, že neprerazilo hrudný kôš. Vydýchla som a chcela som sa upokojiť. Nedarilo sa mi to, keďže som zaregistrovala Izzy. Stála kúsok odo mňa a aj napriek tomu, že nebolo práve najteplejšie, oblečené mala džínsové šaty. Okolo pása ju sťahoval hnedý kožený opasok. Na nohách mala členkové čižmy na podpätku a navrch si dala čiernu koženú bundu. Ako som ju pozorovala, skracovala som medzi nami vzdialenosť.

,,Ahoj, ty kde si sa tak vyobliekala?" privítala som ju. V rýchlosti sme sa objali, pretože profesorka začala študentov vháňať dnu.

,,Ahoj, len tak. Je to zločin?" odpovedala mi a zastrčila si pramene blonďavých vlasov za ucho.