Pod rúškom tajomstiev

⚜Tridsaťšesť⚜

Počula som, že ešte niečo kričala, ale už som sa neotáčala. Nemala som náladu, kypel vo mne hnev a ešte k tomu som sa aj rozplakala. Srdce mi búšilo ako o závod, ruky sa mi triasli, ledva som sa dokázala udržať na nohách a cez slzy som nič nevidela. Nečakala som, že jej niekedy v živote poviem, že ju nenávidím. V tejto chvíli som nevedela určiť, či som to myslela vážne alebo som to povedala v afekte hnevu. Ani raz som sa neobzrela, nechcela som čeliť Izzinmu pohľadu alebo čokoľvek inému. Bála som sa a bolo mi ľúto, čo som povedala. Bola som príliš nahnevaná, ale slová už boli povedané a už ich nezoberiem späť. Slzy mi zahmlievali zrak, rukami som si ich pretierala, že som si musela rozmazať riasenku po celej tvári.

Išla som rýchlym krokom, pretože na moje počudovanie bola tma, musela som na ihrisku stratiť pojem o čase. Nakoniec som sa aj tak rozbehla, plátenými teniskami som sa odrážala od betónu a ledva som lapala dych. Začalo ma pichať v boku, keďže som nebola profesionálna bežkyňa, a preto som bola nútená spomaliť. Napokon som zastavila, prehla sa v páse a poriadne som sa vydýchala. Keď som sa narovnala, poobzerala som sa po okolí, či som náhodou nevybočila zo správneho smeru. Už som bola pri supermarkete, kam som chodila nakupovať, čo bolo od môjho domu necelých šesť minút. Odtiaľ som išla pokojnou a normálnou chôdzou. Stretla som zopár ľudí, niektorí na mňa ľútostivo pozerali, iní s nechuťou a väčšina si ma aj tak nevšímala.

Veď koho by zaujímalo uplakané dievča?

Prešla som na chodník, lebo som si všimla, že išlo auto. S očakávaním som zostala stáť na mieste a modlila sa, aby to bolo obyčajné auto. Moje prosby boli vyslyšané, keď okolo mňa prešlo červené auto, v ktorom boli samí chalani. Zakývali mi, ale ja som sa otočila chrbtom, keď som v nich spoznala zopár spolužiakov zo školy. Nemuseli ma takto vidieť.

Ďalej som pokračovala v ceste, až som sa dostala pred dom. Vedela som, že mal dnes otec nočnú, takže som sa nebála, že by sa zbytočne vypytoval. Otvorila som bránku, keď som započula nejaký šuchot. Preľakla som sa, dom mal byť predsa prázdny. Začala som sa otáčať dookola, aby som poriadne prezrela celé okolie, keď môj zrak zastavil na osobe, ktorá práve vyskakovala z okna. Z môjho okna, ktoré viedlo do mojej izby. Postava bola tmavá, mala oblečené vyťahané tepláky a navrchu čiernu mikinu. Ani do tváre som jej alebo jemu nevidela, keďže na našej ulici nejakým zázrakom nesvietili pouličné lampy.

,,Hej!" zakričala som čo najhlasnejšie, aby osoba vedela, že som ju zaregistrovala a že to nenechám len tak.

Neznámy sa ani len neotočil, len ďalej bežal. Tiež som sa rozbehla do domu, predsa som nebola žiadny tajný agent, aby som ho začala naháňať. Ruky sa mi triasli, až tak veľmi, že mi kľúče spadli dvakrát na zem, čiže som ich poslepiačky hľadala na betóne, a na tretíkrát sa mi podarilo odomknúť. Ani som sa nevyzula, ozlomkrky som bežala k telefónu, pretože som si ho nechala doma v izbe. Vystrašila som Blaka, ktorý na mňa zasyčal, ale nemala som čas, zastaviť sa pri ňom. Musela som jednať rýchlo, inak ten podozrivý človek zmizne a už nikdy nedostanem takúto príležitosť. Len som dúfala, že to bol náš vydierač a nie nejaký náhodný lupič. Párkrát som sa na schodoch šmykla, raz som aj spadla, ale rýchlo som sa postavila na nohy, pretože pokiaľ som sa zdržovala, dávala som neznámemu náskok.

Už som mala telefón v ruke, keď sa dole rozozvučal zvonček. Skríkla som od šoku, až mi vypadol z rúk. Hneď som sa, však, poň zohla a zmätene začala kráčať dole. Už som zliezala z posledného schodu a popri tom som rozmýšľala, či som mala otvoriť. Ak to bol neznámy, mohlo to znamenať len jedno. Zrak sa mi zahmlieval, dlane sa mi potili a po spánkoch mi stekali kvapôčky potu. Dopriala som si hlboký nádych, po ktorom nasledoval dlhý výdych. Priložila som ruku na kľučku a s veľkým sebazaprením som otvorila dvere dokorán.