Pod rúškom tajomstiev

⚜Tridsaťsedem⚜

,,Nemôžete ma zatknúť!" opäť som sa rozkričala, avšak nemohla som pohnúť rukami.

Putá sa mi zarezávali do kože, čo nebolo vôbec príjemné, takže som sa prestala mykať. Blake sedel učupený pod posteľou, bál sa tých chlapov. Rovnako ako ja. Strach sa mi zarezával do špiku kostí, do každého kúsku tela.

,,Nemáte na to právo!" dožadovala som sa spravodlivosti a očami som prechádzala z jedného na druhého.

,,Už dosť!" zahrmel jeden z nich a začal ma ťahať dole.

Trhla som sebou, otočila som sa okolo svojej osi a jedného z nich som pritom zasiahla nohou do kolena. Nebolo to schválne, ale on zasyčal, akoby ho zaživa drali z kože a surovo ma chytil za lakeť. Horko-ťažko sme prešli po schodoch, raz som skoro padla, ale zachytili ma. Už som nariekala, slzy mi tiekli po tvári, pokračovali na brade a postupovali naprieč osudu. Nechcela som plakať, chcela som byť silná, ale nevydržala som to. Nechápala som, ako ma mohli zatknúť.

Prečo im vlastne dovolil otec prehľadať náš dom? A odkiaľ sa vzal ten anonymný tip, že je práve tu zbraň, ktorá zhodou okolností zabila Hollie? Moju mŕtvu najlepšiu kamarátku...

Zabuchli za sebou vchodové dvere, neunúvali sa zamknúť, len som počula, ako spoza okna mňaukal Blake. Vonku ma ovial studený vietor, nič som nevidela, keďže sa všade rozprestierala čisto čierna tma. Zaklipkala som mihalnicami, aby som lepšie zaostrila. Od toľkých sĺz sa mi rozostrel zrak a videla som len nejasné obrysy. Počula som ako niekoľko ľudí, - našich susedov - vykuklo von.

Ten, ktorý bol od začiatku hrubší, ma sotil do otvorených dverí na aute, div, že som si nebuchla hlavu. Skrčila som sa, aby som poľahky dopadla na sedadlo. V putách sa mi ťažko hýbalo, lebo som ich mala pevne zatiahnuté, ale potom sa mi nejako podarilo vzpriamene posadiť. Ten druhý si sadol za volant a naštartoval. Zatiaľ zapli vysielačku na aute a pripájali sa k stanici.

,,Vezieme obvinenú," ohlásil správu, stlačil nejaké tlačidlo a čakal.

Míňali sme domy, ulice a ľudí. Cítila som sa veľmi zle, potrebovala som vedieť, čo sa dialo. Prečo mi nik neveril, že sa ku mne niekto vlámal?

Ach, aké príhodné, pomyslela som si.

Veď ten anonym bol lupič, ktorý sa pred nejakou pol hodinou vlámal ku mne, aby mi tam nastražil zbraň. Nebola som si istá, ale dávalo to zmysel i logiku. On či ona zabil Hollie a snažil sa to hodiť na niekoho iného. A prečo nie na jej dve najlepšie kamarátky, ktoré boli zhodou okolností aj na mieste činu?

,,Prosím," skúsila som to znova, keď som bola na pokraji síl.

,,Tie slzy si šetri pre niekoho iného. Na nás nefungujú, maličká," ozvalo sa spredu škodoradostne.

Nemala som si ich ako zotrieť, ale aspoň som tuho privrela viečka, aby som zabránila ďalšiemu prívalu sĺz. Smrkla som a otočila som sa k oknu. Dostali sme sa do časti, kde už svietili lampy a všimla som si, že sme sa blížili k policajnej stanici. Onedlho na to auto zastalo, policajt zatiahol ručnú brzdu a obaja vystúpili. O pár sekúnd sa dvere otvorili a on sa načiahol, aby ma opäť mohol kvalitne potiahnuť a vystrnadiť zo sedadla. Tentokrát som neprotestovala, poľahky som vystúpila, i keď ma jeho pevný stisk bolel. Vedela som, že sa čoskoro stretnem s otcom, všetko sa vyrieši a uzavrie ako nedorozumenie. Už nefúkal vietor, i keď sa koruny stromov, ktoré boli vysoko, kmásali zo strany na stranu.

,,Idem do zasadačky, odovzdaj ju niekomu a príď za mnou," oznámil jeden z nich, už mi bolo jedno, ktorý.

Len som pokorne kráčala, aby som sa z toho čo najskôr dostala. Vošli sme dnu, kde bol hurhaj, ako to býva vždy vo filmoch. Zrazu, akoby sa všetci zastavili, len na mňa upierali pohľady, pár žien zhíklo, jeden chlapík na mňa začal ukazovať prstom a všetci sa tvárili akosi pohoršene.