Pod rúškom tajomstiev

⚜Štyri⚜

Netušila som čo a ako, ale zrazu som sa prebudila na ohlušujúce zvonenie tej najhoršej veci na svete – budíka. V tejto chvíli som vedela len to, ako sa volám, a že sa mi niečo teplé tlačilo k boku. Vystrašene som vypískla, ale keď som zistila, že to je len to chlpaté mača, upokojila som sa. Potom​ však nastal druhý problém, dnes bol pondelok. Bol to prvý deň v týždni, kedy sa zvyčajne chodilo do školy.

Preto som vystrelila z postele, otvorila skriňu a hľadala si niečo na seba. Keďže som nestíhala, budík mi zvonil o pol deviatej, autobus išiel o trištvrte na deväť a škola začínala o deviatej, mala som čo robiť. Vytiahla som obyčajné džínsy, nejaké tričko, natiahla si to na seba, vzala si koženú bundu, prstami si prečesala vlasy, – pretože som nestíhala – a ľútostivo sa pozrela na spiaceho kocúrika, ako som včera zistila. Nechcela som ho nechávať samotného, ale škola bola moja povinnosť.

Absolvovala som povinnú zástavku v kúpeľni a utekala dolu po schodoch, aby som si niečo uchmatla z chladničky. Otec už musel byť v práci, väčšinou začínal o siedmej. Hodila som rýchly pohľad na nástenné hodiny. Bolo o päť minút trištvrte na deväť. Vzala som kabelku, kde som napchala všetky potrebné veci, naliala mačiatku vodu a len tak-tak som stihla autobus. Až na jednu maličkosť.

Keď som už sedela na prednom sedadle, pretože​ všetky ostatné boli obsadené, zistila som, že vidím rozmazane. Pleskla som sa​ po čele, lebo mi došiel fakt, že som si naozaj v prvý deň novej školy zabudla dať šošovky. A na moje nešťastie som si nechala doma aj okuliare. Super, takže dnes budem slepá.

Kabelku som si pritiahla bližšie k telu, akoby ma mohla zachrániť pred mojou hlúposťou. Študenti v autobuse boli hluční, nahlas sa medzi sebou rozprávali, kričali a popiskovali. Niektorí sa len dva dni nevideli a už mali toľko zážitkov, že to vyzeralo, akoby boli doma mesiac, nie jeden víkend.

Potichu som sedela vpredu, tesne za šoférom. Aspoň som vylovila z tašky telefón a pokúsila sa dovolať otcovi. Trikrát to zazvonilo a on to zdvihol.

,,Anjelik?" oslovil ma mojou prezývkou z detstva. Pousmiala som sa a pozrela sa von oknom.

,,Mohla som byť taká hlúpa a zabudnúť si dať kontaktné šošovky?" odpovedala som mu otázkou. Napäto som čakala na jeho odpoveď. Niekoľko sekúnd bolo ticho, až sa mi zazdalo, že sa prerušilo spojenie.

,,Predpokladám, že aj okuliare si nechala doma," vzdychol a niečím šuchotal.

Prikývla som, aj keď som vedela, že ma nemohol vidieť. Opäť si povzdychol, moje mlčanie bolo dostatočnou odpoveďou.

,,Vravela si, že Isabell chodí do tej istej školy. Nájdi ju, ona ti pomôže. Vždy to tak bolo. Hlavne nestresuj, Lorien," povzbudil ma a mne bolo hneď trošku lepšie. Rozlúčila som sa s ním a zrušila som hovor.

Medzitým už autobus zastavil, decká povybehovali von a ja som sa cítila príliš opustená. Prehodila som si kabelku cez rameno a vystúpila som. Podľa mojich schopností videnia som usúdila, že je škola obrovská na tak malé mesto.

Rozhodla som sa pohľadať svoju kamarátku, pretože ako povedal otec, zatiaľ mi vždy pomohla za tých osemnásť rokov, čo sa poznáme. Naše mamy sa poznali tiež od narodenia, preto sme spolu s Izzy chodili do škôlky, školy, proste všade. Stala sa z nás nerozlučiteľná dvojica.

Prechádzala som krížom cez zelený trávnik a rozmazaným zrakom som hľadala vchodové dvere. Spoza stromu som však zbadala nejakého človeka, ale keď som sa otočila, zmizol. Zdalo sa mi to divné, no neriešila som to. Bol príliš ďaleko a ja som aj tak nebola schopná určiť o koho sa jedná.

Zrazu prešlo okolo mňa niečo blonďavé. To dievča nemalo dlhé vlasy, mohla to byť Isabell. Mala krátke vlasy po plecia a slnečné okuliare. Dobehla som dievča a položila jej ruku na plece.

,,Izzy?" spýtala som sa neisto.

Otočila sa a ja som mala možnosť hľadieť do jej modrých očí. Vydýchla som si, že som natrafila na tú správnu osobu.

,,Čo sa deje?" spýtala sa ma, keď pravdepodobne uvidela môj zdesený výraz. Vysvetlila som jej celú situáciu. Keď som dorozprávala, dala si ruky v bok a krútila nado mnou hlavou.

,,Poďme niekam, kde je ticho a pokoj," zavelila a potiahla ma za ruku.

Školský život sa zdal byť fajn, aspoň v Memphise. Len ja som mala jednu nevýhodu, bol stred semestra, všetci mali svoje záujmy. Keď niekto prišiel vo Phoenixe v polovici školského roka, znamenalo to preňho peklo. Nikto sa s ním nebavil, neustále bol sám, outsider. Preto som sa toho obávala aj ja. A stále ma zožieral fakt, že ako som sa dostala na túto prestížnu školu. Zvyčajne sa robia prijímacie skúšky alebo také niečo. Mňa prijali bez všetkého.

Kráčala som za ňou, až kým sme nevošli dovnútra školy, prešli sme dlhou chodbou a zastavili sme pred dievčenskými toaletami. Na názov som ešte dovidela. Izz otvorila dvere a zakričala: ,,Všetci von!"

Hneď ako vykríkla, vybehli odtiaľ tri mladšie dievčatá. Podržala mi dvere a nechala ma prejsť ako prvú. Potom za nami zatvorila.

,,Toto je naozaj veľký problém, drahá priateľka. Všetci profesori budú chcieť, aby si prešla pred katedru a predstavila sa. Potom sa ti budú predstavovať ostatní študenti. Viem, znie to ako v škôlke, ale takto sa rýchlo zaradíš do kolektívu. Lenže teraz to bude problém. Ty nič nevidíš. A to je obrovský zádrhel," vysvetlila mi, zatiaľ čo stála pred zrkadlom a česala si vlasy.

Keď skončila s činnosťou, schovala hrebeň do malej kabelky. Potom si prepudrovala tvár a opäť sa na mňa pozrela. Oproti nej som vyzerala ako jej škaredá mladšia kamarátka. Zistila som, že som si obliekla staré vyšúchané džínsy a biele tričko s nápisom. Isabell mala opäť sukňu a do nej zapravenú červenú blúzku. Netušila som, ako to urobila, ale na kolenách nemala žiadne škrabance a modriny.

,,Čo mám teda robiť?" spýtala som sa.

Skončila s kozmetickými úpravami a otočila sa.

,,Mám jeden nápad, ale nebude sa ti páčiť."

,,Ako vieš?" nadvihla som obočie.

Založila si ruky na prsiach a zadívala sa na mňa.

,,Lebo ťa už nejaký ten piatok poznám."

Vyzvala som ju k tomu, aby mi povedala, aký má plán.

,,Mohla by si ísť na ošetrovňu a povedať, že sa necítiš dobre. Vypísali by ťa a mohla by si ísť domov. Ja mám dnes len prvé dve hodiny," pozrela sa na hodinky, ktoré mala na zápästí, ,,a už aj tak na prvú meškám... Mohli by sme sa stretnúť u mňa-"

Klamala by som, ak by som povedala, že sa mi jej nápad nepáčil. Páčil sa mi a možno až priveľmi.

,,Alebo sa môžeme stretnúť u mňa. Otec je v práci," prerušila som ju s mojím návrhom.

,,Pôjdeme ku mne, je to bližšie," zatrhla môj nápad. Nechcela som namietať, ale netušila som, kde býva.

,,Izzy​, ale ja neviem, kde bývaš. Musím ísť na ošetrovňu, potom domov a ešte aj k tebe? Veď to nestihnem," vyriekla som napokon.

Ona si úmorne vzdychla, akoby som bola tá najväčšia starosť na svete. A možno som aj bola. Možno mala doteraz perfektný život na strednej škole, pokým som neprišla ja a neskazila jej ho. Lorien a jej večné problémy.

,,Dobre, pôjdeme spolu."

A ako povedala, tak sa aj stalo. O necelých päť minút sme sa dostali na ošetrovňu.

,,Slečna Lewittová?" privítala ju staršia žena v bielom plášti. Isabell ju pozdravila a vysvetlila jej našu vymyslenú situáciu. Žena nemala žiadny problém a vypísala nás, a to hneď na celý deň. Ak to takto bude aj stále, začnem mať rada túto školu. Veď komu by sa nepáčilo hocikedy opustiť školský pozemok?

,,Snáď vám zajtra bude lepšie, dievčatá," povedala nám pri odchode.

Ahojte, opäť nová kapitola. Prosím vás, pochopte, že toto je len rozbeh a preto sú tie kapitoly nudné😄
Mám vás rada a ďakujem za všetky krásne komentáre❤
Baruš