Pod rúškom tajomstiev

⚜Tridsaťpäť⚜

,,Čo tu ešte robíš?" spýtal sa ma otec, akonáhle sa objavil doma. Zložil si policajnú bundu, zavesil ju na vešiak a vyzul sa z čiernych zablatených topánok.

,,Ako to myslíš?" zatvárila som sa nechápavo.

Pootočila som sa na stoličke, aby som naňho dobre videla. Ešte som mala na sebe okuliare, keďže ma čas od času od šošoviek štípali oči. Pri stole bola položená maličká kabelka, ktorú som si brala so sebou. Blake sa mi obtieral o nohy, ktoré som mala navlečené do čiernych pančúch.

,,Nemala si ísť hneď po škole?" pokračoval a približoval sa ku mne.

,,To je na dlhé rozprávanie, oci. Colin pre mňa o chvíľu príde. Môže byť?" vypýtala som si od neho súhlas, pretože to bolo predsa len slušné.

,,Dobre, anjelik. Ale dávaj si pozor," upozornil ma ešte a ja som od samej radosti zvýskla. Utekala som ho objať a vtisla som mu pusu na líce.

,,Ach, ako si vyrástla," skonštatoval, keď si ma obzrel.

Možno som vyzerala staršie, ale to len kvôli sofistikovaným čiernym šatám, červeným perám a lodičiek, ktoré som ešte ani nemala obuté. Nekomentovala som jeho rozjímanie, len som sa pousmiala. Ešte raz ma objal a potom sa pobral hore po schodoch. Opäť som si sadla na stoličku a znova sa zadívala do zošita. Aj tak to bolo zbytočné, pretože som mala plnú hlavu Colina.

Presne o siedmej zazvonil. Ponáhľala som sa otvoriť, ale ešte predtým som si obula lodičky. Vzala som si červený kabát a otvorila som vchodové dvere. Pred nimi nestál nikto iný než Colin. Mal oblečené čierne nohavice, tmavomodrú košeľu a na tom koženku. Vyzeral úžasne. Keď ma uvidel, otvoril ústa dokorán. Mne sa rozhorúčili líca, takže som vedela, že ich mám ružové.

,,Nádherná," poznamenal a hvizdol.

Rukou som ukázala naňho.

,,Nápodobne."

Odrazu vytiahol jednu krvavočervenú ružu a podal mi ju. Zažmurkala som, aby som vyhnala blížiace sa slzy a zmätene sa usmiala. Netušila som, prečo ma to tak rozhodilo.

,,Ď-ďakujem," ledva som vykoktala.

Pobozkal ma do kútika úst a podal mi ruku. Otcovi som zakričala na pozdrav a o chvíľu som sedela v jeho vyhriatom aute. Večer bola dosť zima, vietor našťastie nefúkal, ale bola som rada za kabát. Zapla som si pás a počkala, kým Colin obíde auto, aby si tiež sadol. Keď konečne naštartoval, začala som trepať dve na tri. Úplne nepodstatné informácie z dnešného dňa.

,,Nerád ťa prerušujem, ale tie okuliare ti svedčia," prerušil ma diskrétne a na malý okamih odtrhol pohľad od vozovky.

Vyvalila som naňho oči, až som mala pocit, že mi vypadnú a neveriacky som sa pozrela do zrkadla. Dočerta! Fakt som si ich zabudla dať dole.

,,Opäť ďakujem, ale to je čistá náhoda," vysvetlila som.

Prudko strhol volant doľava, aby neminul odbočku a mňa trochu hodilo na stranu.

,,Že sa ti hodia?" zaujímal sa ďalej, oči prilepené na ceste. Nervózne som sa pohniezdila, bola pravda, že som sa v šošovkách cítila sebavedomejšie.

,,Že som si ch dala. Zabudla som, že ich mám," vyriekla som, upierajúc zrak na okolitú prírodu.

,,Nevedel som, že ich potrebuješ," pokračoval a znova zabočil.

Auto pred nami spomalilo, takže sme skoro doň napálili. Colin včas dupol na brzdu. Nič som na to nepovedala, periférne som ale zaznamenala, že na mňa upieral zrak. Ale neozval sa už po celú cestu.