Pod rúškom tajomstiev

⚜Tridsaťtri⚜

Zobudila som sa s ukrutnou bolesťou hlavy. Zmätene som sa posadila, aby som sa rozhliadla po okolí. Odhrnula som si vlasy z tváre a chcela som si ich stiahnuť do chvosta, lenže to by som musela mať po ruke gumičku. Nechala som ich teda tak, aspoň som si ich zastrčila za uši. Bolo už svetlo, do miestnosti prúdili slnečné lúče, takže som tipovala, že bolo niečo pred popoludním. Ponaťahovala som sa, na sebe som mala stále tie svetlozelené šaty a zívla som. Veľa som si toho zo včera nepamätala, len pár dôležitých udalostí. Odrazu sa vedľa mňa niekto pohol. Stuhla som na mieste, ani som nedýchala. Spod prikrývky, našťastie, vykukla viacfarebná hriva Charlotte.

,,Dobré ránko," zahlaholila som, keď som videla jej výraz. Tiež si odhrnula vlasy, zopár ich mala aj v ústach. Na jednej strane líca mala mierny červený odtlačok od Tianninej topánky. Radšej som jej to nehovorila, lebo by vyletela z kože.

,,Rozhodne nie je dobré," odvetila po chvíli a popritom krútila hlavou.

Plne som s ňou súhlasila, pretože ani pre mňa nebolo dobré, keďže som mala pocit, akoby mi v hlave dunel veľmi zle naladený orchester. Obe sme sa vyškriabali z postele, ktorá bola totálne rozhádzaná. Na zemi sa povaľovalo niekoľko kusov cudzieho oblečenia, spoznala som nejaké džínsy a nohavičky. Panebože. Priblížila som sa k oknu, aby som ho otvorila. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a roztiahla závesy.

,,Asi... budem vracať," vyhlásila zrazu Cherry a než som stihla zareagovať, už sa rozbehla preč. Rozškľabila dvere na izbe a uháňala na toaletu.

Byť na jej mieste, netušila by som, kam mám ísť. Utekala som rýchlo za ňou, videla som, že jedny dvere zostali pootvorené, takže som hádala, že tam šla. Podišla som až dovnútra, studené kachličky ma začali chladiť na bosých chodidlách a kvokla som si k nej. Sedela pri záchodovej mise, hlavu skoro v nej a rukami si objímala trup. Chytila som jej vlasy a dala ich preč z dosahu. Držala som jej ich nad hlavou a čakala, pokiaľ dávila.

,,Ako ti je?" spýtala som sa po chvíli, keď ležala na chrbte vedľa záchoda.

,,Pravdu, Lorien?" spýtala sa potichu, až som ju ledva započula.

,,Áno."

Horko-ťažko sa nadvihla na lakťoch a vyhľadala môj pohľad. Karamelové oči mala opuchnuté a tvár bledú, skoro až priesvitnú.

,,Na nič," vzdychla a opäť si ľahla.

Neskôr sme zišli dole, keďže bolo v dome až podozrivé ticho. Netušila som, kam sa všetci podeli. Možno ešte spali, ale to bolo menej pravdepodobné. Zistila som, že sme boli až na poslednom poschodí, v jednej z hosťovských izieb. Ledva som kráčala, nohy som mala ťažké, hlava sa mi točila a začínala som vidieť rozmazane. Mohlo to byť aj šošovkami, v ktorých som večer zaspala. Asi aj preto ma štípali oči.

,,Mohla by si ísť pomalšie? Každým krokom mám pocit, že hodím tyčku," skuvíňala Cherry. Počkala som na ňu, bola ešte o päť schodov ďalej, než ja a to sme prešli zatiaľ len jedno poschodie.

,,Prečo tu nemajú výťah?" sťažovala sa ďalej.

,,Možno by si to mala Rickeymu navrhnúť," skúsila som s pokrčením pliec. Toho sa hneď chytila, pohla si a čoskoro bola pri mne.

,,To je skvelý nápad!"

Po ceste dole som zívala, vlastne som ani nevedela, koľko som spala. Už nám chýbalo len zopár schodov, keď som si nevšimla rozliaty alkohol a ako veľká kopa zemiakov som sa zrútila na zem.

,,Dopekla aj s tým!" zvrieskla som, pretože som si nielenže narazila všetky prsty na pravej nohe, ešte som aj zadkom skončila v tej mláke. Charlotte vedľa mňa sa rozosmiala na plné hrdlo a v blízkej dobe nemala v pláne prestať.