Pod rúškom tajomstiev

⚜Tridsaťosem⚜

Sedeli sme v policajnom aute, otec šoféroval, mala som podozrenie, že zámerne nedodržiaval dopravné predpisy, lebo ma chcel čo najskôr dostať do bezpečia. Čo znamenalo, čo najďalej od policajnej stanici. Hrala som sa s vlasmi, natáčala si jednotlivé pramienky na ukazovák, len aby som sa niečím zamestnala. Nechcela som myslieť na Izzy, pretože by mi to ešte viac trhalo srdce. Nahlas som vzlykla, všimla si, že otec na mňa ustarostene pozrel, ale radšej nič nehovoril. Vyhľadal moju ruku a pevne mi ju stlačil. Aspoň nad tým som sa pousmiala, ale potom sa mi opäť vrátila sklesnutá nálada. Pre istotu som sa nepozerala von oknom, pretože ma desili všetky tmavé tiene a obrysy. Mrzelo ma, že mi nikto neveril. Keby som nebola taká hlúpa, mohla som im zavolať, nemala som otvárať tie prekliate dvere. Takto to len vyzeralo, že som sa snažila vyhovoriť. Možno som sa im ani nedivila, keď ma nebrali vážne.

,,Bude to dobré," ozval sa otec, jeho hlas zaplnil tichý priestor auta.

Otočila som sa tvárou k nemu, zastrčila si vlasy za ucho a len som sa naňho dívala. Nemala som, čo povedať, slová neboli podstatné. Neustále som mala v mysli Isabell, jej zronený výraz, keď som jej povedala, že ju nenávidím. Teraz by som sa najradšej za to prefackala. A ona, napriek tomu všetkému, šla na okrsok a priznala sa. K vražde, ktorú ani nespáchala!

Schovala som si tvár za vlasy, vytvorila medzi mnou a otcom akúsi bariéru a tíško som plakala. Párkrát som si rukou pretrela nos, z ktorého mi tieklo a pokračovala v ubíjaní sa. Nevedela som si predstaviť, čo musela zažívať moja kamarátka. Otec schválne vypol vysielačku, ktorá ho spájala s dianím, lebo ma tým nechcel zaťažovať. Ja by som však rada vedela, či sa k Izz správali ako k vrahyni alebo... Bola vlastne iná možnosť? Veď to celé vzala na seba!

,,Už sme tu," otec ma vytrhol z myšlienok. Striaslo ma, precitla som a začala som otvárať dvere.

,,Nejdem s tebou," vyhlásil, keď už dnu prúdil studený vietor.

Mykla som hlavou smerom k nemu a spýtavo nadvihla obočie. Bol to nadľudský výkon, pretože som sa ledva zmohla na nejaký pohyb.

,,Pokúsim sa z toho dostať Izzy," vysvetlil mi s nepatrným úsmevom.

Srdce sa mi okamžite radostne roztrepotalo a cez riadiacu páku a samé zavadzajúce veci som ho objala.

,,Ďakujem," podarilo sa mi zo seba vytisnúť a ešte som ho pobozkala na čelo.

Prekvapilo ma, že použil jej prezývku, mohla by som tvrdiť, že to bolo prvýkrát, ale nebola som si istá. Potom som sa už naozaj pobrala preč, smerom k domu. Počkala som na poslednom schode a sledovala otca, ako opúšťal ulicu. Zaliezla som dovnútra, kde sa mi na nohu zakvačil Blake.

,,Chýbala som ti?" prihovorila som sa mu a poškrabkala ho za uškami.

Zohriala som si špagety, lebo som vyhladla a spoločne s bielym klbkom som sa vybrala hore. Sadla som si na posteľ a dlhý čas zízala len do prázdna, na žiaden určitý bod. Nezapodievala som sa neporiadkom po celom dome, ten som sa pokúšala vytesniť z mysle. Nemala som náladu na upratovanie. Nemala som náladu na nič. Po chvíli som odložila tanier so špagetami, dala som si len dve sústa a už som mala dosť. Zapla som si notebook, mala som v pláne si pustiť novú časť The Fall. Začala som len nedávno, keď ma do toho donútila Izzy. Samozrejme, že to bol seriál z prostredia kriminálok, vrahov a všetkého čo sa teraz dialo aj mne... Preto som ho zaklapla, ani Jamie Dornan to nemohol zachrániť.

Zostala som sedieť na posteli, pozorovala všetky vyhádzané veci, pootvorenú skriňu a bodrel na podlahe. S veľkým sebazaprením som sa postavila, našuchla si chlpaté papuče a premiestnila som sa ku skrini. Zhlboka som sa nadýchla a kľakla som si k rozhádzaným fotkám, ktoré sa váľali po celej izbe. Ten policajt musel byť veľmi nahnevaný, keď našiel tú fotku s Hollie, keď ich takto šmaril na zem. Spočiatku som netušila, prečo ma v tom okamihu hneď zatkol, ale potom som si spomenula, že sme mali to oblečenie, v ktorom sme šli na párty, čo znamenalo, že ju v tom aj vytiahli z jazera... mŕtvu.