Pod rúškom tajomstiev

⚜Pätnásť⚜

Unavená som zatvorila obchod, mohlo byť niečo po deviatej. Ešte niekoľko hodín po odchode Colina som naňho myslela. Bol zvláštny a hlavne ma veľmi priťahoval. S úsmevom na perách som mierila domov. Cesta nebola dlhá, ale ani krátka. Ešte mi chýbalo päť domov, keď som zaregistrovala zvuk motora. Striaslo ma, na rukách aj zátylku sa mi chĺpky postavili do pozoru. Pridala som trochu do kroku, ale veľmi nenápadne, aby auto za mnou nezrýchlilo. Bála som sa otočiť a v ruke som zvierala telefón pre prípad, keby som musela zavolať políciu. Kabelku som si pritiahla bližšie k telu, keby šlo o nejakého zlodeja alebo násilníka. Len som nevedela, či by som sa v takom prípade dokázala účinne brániť.

Fúkal jemný vetrík, takže som mala vlasy všade naokolo, aj napriek tomu, že som ich mala zviazané vo vysokom chvoste. Do uší sa mi dostal škrípavý zvuk pneumatík, keď prešli po kamienkoch a potom pišťanie, keď osoba za volantom zabrzdila. Srdce mi bilo až kdesi v hrdle, na chrbte ma chladil studený pot a ruky sa mi roztriasli.

Ide po mne? pomyslela som si.

Ale keď auto zatrúbilo a ulicou sa rozľahol zvuk klaksóna, neváhala som a rozbehla som sa. Tenisky sa odrážali od betónu a po okolí nebolo počuť nič, len dupot mojich topánok po asfalte. Už mi chýbalo prejsť len dva domy a bola by som zachránená. Zrazu však auto spomalilo, čo som zistila podľa stíšenia motora. Svetlá zhasli tiež, a keď okolo mňa prešlo čierne auto s tmavými sklami, vydýchla som si.

Prišla som konečne pred dom a začala hľadať kľúče. Ešte som bola otrasená, hruď sa mi rýchlo dvíhala a klesala. Odomkla som si a otvorila vchodové dvere. Všade bola tma, otec už asi spal. Preto som sa čo najrýchlejšie vyzula a po špičkách som prešla až do kuchyne.

Zrazu sa ale na mňa vyrútila tmavá postava a s niečím ostrým v ruke na mňa mierila. Zostala som na mieste stáť ako soľný stĺp, nohy odmietali poslušnosť. Keď sa vo svite mesiaca zaleskla čepeľ noža, vykríkla som. A osoba tiež.

,,Pomiatla si sa?!" skríkla moja kamarátka a okamžite odložila nôž z môjho dosahu. Vydýchla som si úľavou, že to bola len moja šialená priateľka.

,,Ja či som sa pomiatla? Čo tu, dopekla, robíš, Izzy?"

Medzitým som hodila tašku na stôl a vedľa nej položila kľúče, ktoré zahrkotali. Hodila som pohľad smerom ku schodom. Nechcela som budiť otca.

,,Tvoj otec mi povedal, že môžem na teba počkať, kým sa vrátiš," ozrejmila a poškriabala sa na hlave.

Mala spravený drdol, aspoň čo som spozorovala v tom šere. Zívla som si, plánovala som len rýchlu sprchu a zaliezť do postele. Isabell vždy vedela, ako mi prekaziť plány.

,,A čo si chcela?" spýtala som sa a posadila som sa na stoličku. Oči ma začali štípať od nosenia šošoviek, už som ani poriadne nevidela.

,,Opäť sa to stalo. P-prišla mi fotka," vyslovila a hlas sa jej na niektorých miestach triasol.

,,Aj tebe?" vyhŕkla som prekvapením. Mala som pocit, že som sama.

,,Ty si tiež dostala správu?"

Uvelebila sa na stoličke vedľa mňa a zložila si hlavu do dlaní.

,,Áno, ako... ako držím Hollie za ruku a-a spúšťame ju späť do jazera. Až na to, že teba tam nie je vidieť," vysvetlila som jej. Začínalo mi byť nevoľno, v hlave mi dunelo a telom mi prebehli zimomriavky.

,,Lorien, počúvaj ma, toto je zlé. Veľmi veľmi zlé. Dostala som podobnú fotku, len s tým rozdielom, že som na nej ja v celej kráse a teba tam nie je vidieť. Čo ak to niekto pošle na políciu?"

Aj v tej tme som dokázala určiť, že Izz mala slzy na krajíčku a to často neplakala. Postavila som sa, stolička trošku zavŕzgala a podišla som až k nej. Tuho som ju objala a ona mi chytila ruku.

,,Zbavila si sa dôkazov?"

Vyvrátila hlavu dozadu a uprela na mňa oči.

,,N-nie," vykoktala som zúfalo.

Keď som uvidela v jej očiach prosbu, rýchlo som z kabelky vytiahla telefón a tú hnusnú fotku jediným dotykom zmazala. Avšak, mobil mi v ruke hneď zavibroval. Zľakla som sa, hodila pohľad smerom ku kamarátke, ktorá sa celá triasla. Klikla som na ikonu otvoriť a vyskočila na mňa správa.

Mňa sa ľahko nezbavíte, vrahyne.

Telefón mi vypadol z ruky, pristál na stole a Izz ho zdvihla. Keď si vysvietenú obrazovku pozrela, zalapala po dychu a spomalene si prešla cez tvár. Vždy to robila, keď bola v koncoch.

,,Izzy, bude to dobré, všetko bude v poriadku. Nič sme nespravili, nemajú nás z čoho obviniť," chlácholila som ju. Správa opäť zmizla jediným kliknutím, nech nás už viac nestrašila.

,,Majú fotky! Kedykoľvek im to tá osoba alebo osoby môžu poslať. Je to jasný dôkaz. Na tých fotografiách vyzeráme, akoby sme ju zabili a chystáme sa ju skryť do jazera. Prečo sme ju tam vtedy hodili? Mohli sme to nahlásiť na polícii a mali by sme pokoj! Prečo sme boli také sprosté? Ja nechcem prežiť svoj život vo väzení, Lo. Konečne mi je dobre. Mám teba, Rickeyho a rodinu. Čo viac si môžem priať?"

Kričala, vzlykala a ja som ju v tom momente úplne chápala. Tiež som na tom bola rovnako, len som sa z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ešte nezosypala.

,,Zlato, nepôjdeme do väzenia. Opakujem ti, nič sme neurobili. Hollie sa pošmykla, bola opitá a spadla do jazera. To bol tiež nápad usporiadať párty pri jazere. Bob je taký idiot! Vedel predsa, že tam budú všetci opití... Spolu to zvládneme, dobre? Ľúbim ťa, Isabell, znamenáš pre mňa všetko."

Na to som ju pobozkala do vlasov a spoločne sme sa vydali hore do mojej izby. Navrhla som jej, že môže prespať u mňa a že by som ju aj tak v takom stave nepustila samú domov, navyše po tme, a za chrbtom jej mohol hocikto číhať. Vyzula si vysoké topánky, ktoré mala na sebe. Zo skrine som jej vytiahla staré vyťahané tričko s nejakou skupinou a vytratila som sa do kúpeľne.

Zmyla som zo seba pach z celého dňa, vydrhla si kožu, až som ju mala celú červenú a na vlasy si naniesla kokosový šampón. Ponáhľala som sa, nechcela som nechať Izzy dlho čakať. Utrela som sa a prezliekla sa do pyžama, ktoré pozostávalo z trička a šortiek. Docupitala som do izby a našla Isabell rozvalenú na mojej posteli. V rukách jej ležal Blake a obaja spokojne odfukovali.

Preto som si vzala náhradnú prikrývku a vybrala sa dole. Ustlala som si na pohovke, ktorá bola dosť veľká a aj keď som mala strach, pretože som dovidela na dvere, ľahla som si. Tuho som privrela viečka a snažila sa myslieť na všeličo možné, len nie na tie dvere. Myslela som si, že prešla aspoň pol hodina, ale keď som pozrela na displej telefónu, svietilo tam, že ubehlo len päť minút. Vstala som, zobrala kľúče a šla som sa uistiť, že som naozaj zamkla.

Otvorila som ich, ovial ma studený vzduch noci a všade som počula húkanie sov a iných nočných živočíchov. Na rukách sa mi zdvihli chĺpky do pozoru a celkovo mi bola strašná zima. Bosá som sa vybrala von. Potrebovala som sa presvedčiť, že brána je tiež zamknutá. Prešla som po chodníku, každé dve sekundy sa obzrela, či ma niekto nesledoval, alebo sa na mňa nechystal skočiť nájomný vrah. Srdce mi bilo ako šialené, až som myslela, že ho je počuť široko ďaleko. Žiadna pouličná lampa nesvietila, všade bola tma ako v rohu. Tenučké tričko ma veľmi neochránilo pred zimou, preto som sa onedlho triasla ako osika. Podišla som k bráne a s potešením som zistila, že som ju zamkla.

Chystala som sa odísť do tepla domova, keď som započula dievčenský krik. V tom momente mi stuhla krv v žilách a strachom som sa nedokázala odlepiť z miesta. Na niekoľkých domoch sa zapli svetlá, niektorí ľudia pootvárali okná a hľadali pôvodcu výkriku. Zopár mužov vyšlo von, ale všimla som si, že každý jeden sa pozeral na mňa.

Hurá! Baruš sa niečo donútila napísať. Veľmi ma baví tento príbeh, len teraz chodím na brigádu a ešte som aj lenivá. Snáď kapitoly budú častejšie. Čo vravíte na túto? Ďakujem za všetky votes a komentáre, veľa to pre mňa znamená❤
Baruš