Pod rúškom tajomstiev

⚜Štrnásť⚜

Otec sa vrátil neskoro večer, to som už s Blakom ležala prikrytá v posteli a snažila som sa vnímať seriál predo mnou. Potom som to vzdala, zaklapla notebook a odložila ho na stôl. Blake mi zaspal v náručí, preto som ho pohladila, pričom sa mi prsty zaborili do príjemného huňatého kožúšku a opatrne, aby sa nezobudil, som ho uložila späť na posteľ. Tichučko zamraučal a packou si prešiel po papuľke. Rozospaná a navyše v pyžame som sa vyteperila z izby a vybrala sa dole za otcom. Sedel za kuchynským stolom, všade bolo zhasnuté a svietil si telefónom na nejaké papiere. Dala som ruku na vypínač a zapla som svetlo. Pohľadom hľadal narušiteľa, a keď mu zrak spočinul na mne, unavene sa usmial.

,,Prečo ešte nespíš, anjelik?" zaujímal sa, ale zrakom už spočíval na tých papieroch. Podišla som o trochu bližšie.

,,Už pôjdem spať. Aj ty si choď ľahnúť, zajtra budeš unavený. Čo to tam máš?" vyzvedala som a ešte som o dva kroky skrátila vzdialenosť. Keď zaregistroval, že som blízko, založil papiere do nejakého spisu a postavil sa. Ten hrubý štós vzal so sebou.

,,Ja už teda idem, dobrú noc. A nebuď dlho hore. Zajtra ideš do školy."

Niečo som ešte zamrmlala, ale asi to už nepočul. Potom som si ešte šla naliať vodu. Napila som sa, bola som veľmi smädná a ľadová voda ma aspoň schladila. Napokon som vybehla hore po schodoch a schúlila sa pri Blakovi.

⚜⚜⚜

Ráno, keď som sedela na stoličke a prežúvala raňajky, ktoré sa skladali z cereálií a mlieka, som počula zatrúbenie. Od ľaku som nadskočila a skoro som na seba vyliala horúce mlieko. Vzala som si tašku a vybehla som von z domu. Ako som predpokladala, stálo predo mnou strieborné BMW. Zamkla som pre istotu na dvakrát a otvorila som zadné dvere. Nastúpila som a obom som venovala široký úsmev.

,,Dobré ráno," veselo som ich pozdravila. Zapla som si pás, ktorý sa mi akurát zarezával do kľúčnej kosti.

,,Aj tebe. Nejako sršíš entuziazmom. Čo sa stalo?"

Hneď vyzvedala moja najlepšia kamarátka. Otočila sa dozadu, plavé vlasy mala spletené do dvoch krátkych vrkočov.

,,Nič sa nestalo. Snažím sa myslieť pozitívne," vyriekla som napokon a snažila sa udržať na tvári ten úsmev.

,,No tak to už vyklop!" súrila ma kamarátka, lebo videla, že niečo nie je v poriadku. Nahlas som vzdychla a zložila si hlavu do dlaní.

,,Je tu Bob," riekla som. Isabell na mňa vypúlila tie modré oči a zdvihla ruky do vzduchu.

,,Izzy, prestaň, nevidím na cestu!" vykríkol Rickey, ktorý sedel za volantom a doteraz sa ani neozval.

,,Prepáč," zamrmlala, ale ďalej sa venovala mne.

,,Áno, včera sa u mňa zastavil," šepla som a opäť si schovala hlavu. Ryšavé vlasy mi padli do tváre, takže som nič nevidela.

,,A čo tu chce?" opýtala sa. Zdvihla som k nej pohľad. Pokrčila som plecami na znak, že som nemala ani poňatia.

,,Povedal, že ho rodičia dali na internát," vysvetlila som. Nevedela som ale, či tomu mám veriť. Bob nebol práve pravdovravný.

,,Kto je Bob?" spýtal sa Rickey a videla som, že sa snažil nadviazať očný kontakt cez spätné zrkadlo. Keď Izz videla, že sa nemám k odpovedi, obrátila sa k nemu.

,,Jej bývalý."

Rickey chápavo prikývol a ďalej sa pozeral cez čelné sklo.

,,Ach, Izzy, keby si len vedela! Snažila som sa pôsobiť drsne, ale keď som uvidela jeho oči. Vieš, že som na ňom zbožňovala tie jeho úžasné oči."