Pod rúškom tajomstiev

⚜Tridsaťdeväť⚜

Nedokázala som na nič iné myslieť, len na Blaka. Plakala som skoro stále, neverila som tomu, že už tu so mnou nebol. Každú chvíľu som očakávala, že sa prebudím z tej hroznej nočnej mory. Sadla som si dole na pohovku, vlastne skôr ľahla, nohy si natiahla cez opierku a premýšľala som. Nad všeličím a zároveň nad ničím. Tiannu som hneď poslala domov, nechcela som ju zaťažovať, aj keď chcela veľmi zostať a nejako mi pomôcť sa s tým vyrovnať. Lenže to nešlo, neustále som ho mala pred očami. Stále som ho videla, ako sa hral s klbkom, ktoré som mu kúpila prednedávnom. Opäť som si išla oči vyplakať, ale už som sa nesnažila zastaviť slzy. Nechala som im voľný priechod, Blake si to predsa zaslúžil. Nikto ho nemal právo odpraviť zo sveta takýmto spôsobom. Keď nájdem tú osobu, ktorá to spravila, bola som odhodlaná sa osobne presvedčiť, že bude trpieť rovnako ako ja.

Predsa len som si zotrela zmáčané líca, ale ruky sa mi tak veľmi triasli, že som to napokon vzdala. Nemalo to zmysel. Pociťovala som, že v mojom živote nemalo už nič zmysel. Blake je mŕtvy, Izzy vo väzení a pravý vrah sa potuluje na slobode. Nebolo to vôbec spravodlivé, ale kde je v tomto svete spravodlivosť?

Musela som na chvíľu zaspať, pretože som sa zobudila vo svojej posteli a pritom som si jasne pamätala, že som bola v obývačke na pohovke. Bola som prikrytá fialovou dekou, ktorú som snáď sto rokov nevytiahla. Bola to moja obľúbená dečka z detstva. Ponaťahovala som sa, svaly som mala pekne stuhnuté a aj mi zapraskalo niekoľko kostí. Neskôr som si všimla na stolíku nejaký malý snehovobiely papierik. Natiahla som sa poň, deka mi skĺzla z ramien, takže ma striaslo od zimy. Netušila som, že by mohla byť taká zima. Dočiahla som na papier, ktorý bol preložený a pretočila ho na popísanú časť.

Anjelik, opäť som išiel do práce. Mrzí ma, že sa takto míňame. Nevidel som Blaka, skús ho pohľadať.

Bol to odkaz od otca, pretože som spoznala jeho charakteristické písmo, naklonené na ľavú stranu. Keď som videla, že spomenul kocúrika, pichlo ma pri srdci a do očí sa mi tlačili slzy. Potlačila som ich pevným stisnutím viečok k sebe. Vedela som, že mu to musím už povedať. Chcela som, ale vedela som, koľko mal práce, aby dostal Izz z väzenia.

S dekou prehodenou okolo pliec som sa došuchtala dole, kde som zapla televíziu. Objavil sa nejaký program so správami, kde som spoznala tú reportérku, ktorá hlásila správy ohľadom zhoreného zlatníctva. Pridala som hlasitosť, lebo som bola zvedavá, čo povie.

,,Hlásim sa opäť z miesta činu a mám pre vás nové informácie," začala hovoriť. Kamera zaznamenala budovu, ale len pre efekt a potom znova začala snímať hlásateľku. ,,Majiteľovi miestneho zlatníctva sa podarilo získať kamerový záznam. Máme od neho povolené zverejniť to."

Preľakla som, až mi zabehla voda, ktorú som pila. Rozkašľala som sa, až mi vyhŕkli slzy. Zažmurkala som, aby som zaostrila na obrazovku. Na nej sa objavil čiernobiely záznam. Očakávala som to najhoršie, že sa tam zrazu objavíme, ale na moje veľké prekvapenie sa tak nestalo. Dívala som sa na dvoch chalanov, pravdepodobne z párty, takže museli byť parádne ožratí, ako zo srandy alebo nudy hádzali na budovu pirátov. Keď, však, počuli nejaký zvuk, vystrašilo ich to a ušli. Ďalej bolo vidieť, že ani nie dlho po tom, čo zdrhli, sa oheň chytil. Postupoval od trávy, musel sa chytiť z nejakého piráta a pokračoval ďalej. Potom sa záznam vypol a ukázala sa vážna tvár ženy, ktorá hlásila.

,,Ak poznáte tých chlapcov alebo ste ich videli v najbližších dňoch, dajte vedieť na číslo..."

Na obrazovke sa objavilo veľké čierne číslo. Nepoznala som tých chalanov. Netušila som, prečo nemali aj náš záznam, museli predsa vidieť, že sme aj my zapálili oheň. Jedine, že by sme boli v inom uhle a kamera nás nezaznamenala. Predsa len, chalani podpálili budovu z úplne inej strany. Okamžite som si vydýchla, že sme s tým nemali nič spoločné.