Pod rúškom tajomstiev

⚜Štyridsať⚜

Nečakala som na jeho ďalšie nezmyselné vyjadrenie, rozbehla som sa, utekala som čo najrýchlejšie a pre vlastnú bezpečnosť sa neobzerala. Avšak, onedlho som za sebou počula dupot nôh, takže ma musel nasledovať. Klamala by som, ak by som tvrdila, že som sa nebála. Srdce som cítila kdesi v krku, hruď mi zvierala neviditeľná ruka a v boku ma pichalo ako na hodinách telocviku. Buď sa mi to zdalo alebo som naozaj počula kroky čoraz bližšie. Vtedy som sa preľakla a s hlbokým nádychom sa rozbehla ešte rýchlejšie. Pľúca mi už nestačili, dych sa mi zasekával a bolesť v boku bola neznesiteľná. Priala som si, aby som ešte vydržala, aby som nespomaľovala, ale nešlo to. Jasne som pocítila, ako mi nohy spomaľovali, častejšie sa dotýkali betónu, až som mala pocit, že som prešla na chôdzu. Dychčala som, ale nemala som čas zastaviť sa a popadnúť dych.

,,Lorien!" zakričal za mnou, až ma zamrazilo. To ako blízko som počula jeho hlas snáď nebolo možné.

,,Nechaj ma na pokoji!" vykríkla som a dúfala, že si vezme moje slová k srdcu. Ak nejaké má, vrah jeden obyčajný.

,,Čo si myslíš, že robíš?" zrúkol, tentokrát bol počuť z väčšej diaľky, čo som sa potešila. Za to ma ale nepotešil jeho tón. Taký nahnevaný, agresívny, chladný...

Zľakla som sa, a to veľmi. Keď bol schopný zabiť mi kocúra, pokojne mohol zavraždiť aj mňa. Prečo asi za mnou utekal? Čo ak ma chcel len umlčať? Vybudoval si u mňa dôveru, dokonca som ho začala mať rada a on ma len nechutne využil, aby na mňa hodil smrť mojej kamarátky. Jediné, čo som nechápala, bolo, že odkiaľ poznal Hollie. Takého príťažlivého chalana, akým bol on, by som si určite pamätala z Phoenixu. Ale jeho som tam nikdy nevidela. Veď mi aj tvrdil, že bol z Anglicka, ešte aj jeho prízvuk sedel, jedine, že by mi ešte aj v tomto klamal... Hlava mi skoro vybuchla od toľkých špekulácií, až som skoro zabudla na maniaka za mnou.

,,Predo mnou neutečieš!" ozval sa znova výhražne.

Telom mi prebehli zimomriavky, mala som pocit, že sa od strachu povraciam, ale zatiaľ som to zvládala úspešne. Už len niekoľko blokov a budem doma. Zabočila som doprava, skoro som narazila do nejakej dievčiny, ktorá po mne začala kričať, ale nevšímala som si ju. Keby sa nachádzala v takej situácii ako ja, tiež by sa správala rovnako.

Už mi dochádzali sily, nohy som ledva odliepala od betónu. Len som sa chcela zvaliť na zem, schúliť sa do klbka a prežiť. Colina som už dlhší čas nepočula, čo som bola vlastne aj rada, ale aj tak mi to nedalo. Konečne som sa otočila, ale jediné čo som videla, bola prázdna ulica. Otvorila som bránku, v rýchlosti vyšliapala schody k dverám a trhnutím som ich otvorila. Išla som hľadať kľúče, aby som zamkla, ale to, čo som uvidela, mi vzalo všetky slová.

Len čo som zapla svetlo, aby som aspoň niečo videla, sa na mňa vyrútila nejaká postava. Takže ich bolo viac? Nestihla som ani zareagovať, skočila na mňa, až sme spadli na zem. Videla som len dlhé hnedé vlasy, ale nevedela som určiť, o koho šlo. Keď som sa trochu spamätala a podarilo sa mi na osobu obkročmo sadnúť, zhíkla som od šoku.

,,Tianna, čo ty tu?" spýtala som sa prekvapene a začala som sa stavať na nohy. Podala som jej ruku a pomohla jej vstať. Keď stála na nohách, venovala mi neistý úsmev.

,,Prišla som ťa pozrieť," vyhŕkla, ale očami začala sliediť po okolí.

,,Ako si sa dostala dnu?" zisťovala som, lebo mi to nedávalo zmysel.

,,Tvoj otec ma pustil," vysvetlila možno až príliš pohotovo, akoby to mala naplánované.

Už-už som išla odpovedať alebo jej kývnuť na súhlas, keď som si spomenula, že otec nebol od rána doma. Takže ju nemal ako pustiť. Stále bol na stanici, riešil Izzy. Ja som len na chvíľu vybehla von s tým zradcom a keďže som nechala odomknuté, vychádzala jediná možnosť. Tianna mi klamala.