Pod rúškom tajomstiev

⚜Deväť⚜

Vo vyšetrovacej miestnosti som mohla byť vyše pol hodiny a aj tak som nebola o nič múdrejšia. Dookola som opakovala, že tá doručená zásielka nebola naozaj moja, že som​ v tom čase, keď to ukradli, bola v škole. O nejakých dvanásť minút to potvrdili dvaja policajti, ktorí museli zistiť, či som vravela pravdu a zájsť do školy preveriť to. Lenže potom nastala tá dôležitá otázka. Kto to urobil? A keďže Izzy nebola v tom čase v škole, môj otec sa zameral na ňu. Spolu s ďalšími vyšetrovateľmi ma opustili a nechali ma tam sedieť. Neprepustili ma a ani ma neobvinili.

Za to Isabell nemala také šťastie. Tipovala som, že ju šli obviniť. Neverila som, že by niečo ukradla, vždy vytŕčala z davu, chcela byť iná, ale nikdy by neporušila zákon. Teda... Až na ten občasný alkohol a fajčenie cigariet. Raz ma k tomu donútila, pričom som sa skoro zadusila a odvtedy som nechcela to svinstvo vidieť.

Rozmýšľala som, že by som ešte policajtom povedala o tom čudnom papieriku Otvor ma. Ale nemala som dôkaz, keďže papier zmizol a aj tak by si mysleli, že si vymýšľam.

Odpočítavala som sekundy, a keď prišla na rad tristošesťdesiata piata, otvorili sa dvere. Hlasno zavŕzgali, čím ma vyrušili z počítania. Dnu nakukla blonďavá hriva a ja som natešene zvýskla. Vyskočila som zo stoličky, skoro ju prevrhla a hodila sa na ňu. Tuho ma stisla, až mi vyhŕkli slzy. Zdalo sa to ako večnosť, kým sme sa konečne od seba odtrhli. Medzitým sa dnu nahrnulo niekoľko otcových kolegov a zhrnuli dokopy všetky papiere, ktoré boli položené na stole.

,,Dievčatá, môžete ísť," ozval sa jeden z nich po chvíli.

Dovtedy sme tam stáli ako sochy a pozerali sa po sebe. Bez slov sme odišli, nemala som chuť zisťovať, prečo nás neposlali do väzenia. Chytili sme sa za ruky. Periférne som zaznamenala, že sa otec na mňa pozeral, ale asi nevedel, čo mi má povedať. Preto som rýchlo odvrátila zrak, aby sa nám náhodou nestretli pohľady. Nemala som chuť rozprávať sa s ním, nie po tom, čo skoro obvinil svoju vlastnú dcéru a jej najlepšiu kamarátku.

Ani som nezaregistrovala, kedy sa mi vyšmykla kamarátkina ruka zo zovretia. K Izz podišla nejaká dievčina, jemne ju pobúchala po chrbte a decentne sa objali, čo mi prišlo veľmi zvláštne. Akoby sa bála, že sa popáli. Dievča malo s najväčšou pravdepodobnosťou prefarbené vlasy. Vrch mala pokrytý tmavohnedou farbou, pričom končeky vlasov boli namočené v krvavom odtieni. Bol to zaujímavý účes, taký netradičný a presne sa k nej hodil. Nad obočím mala piercing.

Asi som sa na ňu až príliš zadívala, pretože si ma na moje nešťastie všimla. Obišla Izz a zastavila pár centimetrov odo mňa. Bolo mi to nepríjemné, práve zasahovala do môjho osobného priestoru. Cúvla som.

,,Och, ahoj. Ty musíš byť Lorien, Isabell o tebe neustále rozprávala. Ja som Charlotte, ale pre blízkych Cherry. Máš úžasné vlasy, to je prirodzená farba? Vau a tie nechty. Krásna farba. Aký používaš lak? Máš ich vážne dlhé, aj ja som také vždy chcela, ale stále sa mi lámu. Poradila-"

Vychrlilo na mňa tornádo menom Charlotte, až pokým ju nezastavila Izzy. Vďačne som sa na ňu usmiala. Ledva som vnímala, čo vraví, ako som sa jej dívala do prenikavých karamelových očí.

,,Teší ma," ledva som sa zmohla na slovo. Bola som totálne vyvedená z miery, preto som si nervózne strkala vlasy za uši.

Cherry sa na mňa žiarivo usmiala, až odhalila dokonalo biele zuby a chytila ma pod pazuchu. Z druhej strany vzala Izz a spoločne sme opustili policajnú stanicu.

,,Videla som, ako vykradli to zlatníctvo, prišla som vypovedať a zrazu som sa dozvedela, že vás chytili. Pritom som jasne videla, že to bol nejaký malý chalan, ktorý ani nevedel, čo robí. Tak som hneď utekala, aby som ho v podstate udala. Ale čo neurobím pre kamošku a jej kamošku?"