Pod rúškom tajomstiev

⚜Sedemnásť⚜

Po vyučovaní som sa stihla vrátiť ešte domov, myslela som, že pôjde aj Izzy, ale tá bola natoľko vynervovaná, tak zostala na pôde školy. Zaplietla som si vlasy do dvoch vrkočov, pretože dnes fúkal dosť silný vietor a nechcela som, aby mi na štadióne lietali vlasy kade-tade. Cez rameno som si prehodila maličkú kabelku, v ktorej som mala telefón, kľúče a peňaženku. Otec bol ešte stále v práci, preto som mu nechala odkaz, že prídem až večer, lebo sa v škole koná futbalový zápas. Pozamykala som, z dvora som si vzala bicykel a nasadla naň. Nebol veľmi dobrý nápad vziať si kabelku, lebo mi len bránila a zavadzala v jazde.

Pozrela som na hodinky, ktoré som mala na ruke, a zistila, že zostáva necelých pätnásť minút do zápasu. Dúfala som, že ma kamarátka nezabije, keby som náhodou prišla neskôr. Dohodli sme sa, že na tribúne obsadí miesta, keďže tam bude stepovať už po vyučovaní. Cherry aj Tianna odišli domov, aby sa prezliekli rovnako ako ja a navyše tiež nemali chuť počúvať Isabelline výlevy.

Zahla som doprava, ešte predtým som sa obzrela, či nejde žiadne auto, a vzápätí na to mi skĺzlo ramienko z kabelky. Zachytilo sa o bicykel a zostalo uväznené v reťazi. Oproti som zbadala, ako sa rútil nejaký chalan, ale nemala som čas si ho podrobne obzrieť. Nestihla som ani zabrzdiť, bicykel sa nahol na ľavú stranu a spoločne sme spadli do jarku. Oba bicykle sa do seba zakliesnili a on spustil spŕšku nadávok. Nemotorne som sa postavila, nedívala sa mu do očí, aj keď som si uvedomovala, že to bolo nanajvýš neslušné. Pokúšala som sa dostať z tej hromady svoj bicykel, ale nešlo to.

,,My sme sa už stretli, však?" ozval sa chalan. V hlave sa mi rozozvučal varovný signál a červená kontrolka. Ten hlas som poznala.

,,Lorien, pamätám si dobre?" opáčil, keď som sa nemala k slovu.

Prikývla som, nechávajúc zrak sklopený k zemi. Čupla som si a mala som v úmysle vyslobodiť svoju kabelku zo spárov reťazí. Zboku som zbadala, že aj on sa zohol.

,,Ukáž, pomôžem ti," ponúkol sa a priblížil sa rukou. Svoju som nestihla stiahnuť, tak sme sa dotkli. Pocítila som také zvláštne vibrovanie, ako keby mnou prebehla elektrina.

,,Colin," skonštatovala som a zadívala sa do jeho hnedých očí. Pohľad mi opätoval a jediným pohybom vyslobodil moju tašku.

,,Áno," pritakal a usmial sa. Mal čierne tričko s krátkym rukávom a tým pádom opäť ukazoval celému svetu to majstrovské dielo v podobe vytetovaného obrovského orla, ktorý sa mu pýšil na ľavom ramene. Aj keď som ho už videla, nemohla som sa vynadívať.

,,Si v poriadku?" uprel na mňa tmavé oči a na tvári sa mu objavil ustráchaný výraz.

Okrem drobných škrabancov na kolenách som bola vcelku okej, tak som len prikývla. Zamyslene sa poškriabal na brade, ktorú tvorilo niekoľkodňové strnisko, a stiahol obočie k sebe. Až teraz som si všimla, že vyzeral byť o pár rokov starší.

,,Koľko máš rokov?" vychrlila som naňho otázku a okamžite si dala ruku na ústa.

Vedela som, že to bolo netaktné, ale ako sa vraví, čo sa stalo, už sa neodstane. Prekvapila ma však jeho reakcia, pretože sa zasmial. Nebol to kŕčovitý či predstieraný smiech, na sto percent som mohla určiť, že šlo o čisto spontánny smiech. Prehrabol si drobné kučierky na vrchu hlavy.

,,Dvadsaťjeden, keď ťa to tak veľmi zaujíma," oznámil po chvíli napätia.

A zdvihol svoj bicykel. Mal oškretý blatník a vyzeralo to, že sa jedna pneumatika divne zohla a praskla. Keď som pozrela na svoj, zostala som zarazene civieť. Kormáň som mala pretočený a reťaz spadnutú, ale inak bicykel tú zrážku prežil.