Pod rúškom tajomstiev

⚜Dvadsaťosem⚜

Blížil sa koniec školského dňa a našťastie bol týmto dňom piatok. Tešila som sa, že si doma oddýchnem od toľkého učenia. Musela som robiť veľa skúšok a dohnať zameškané. Ešte, že som mala Izzy, Tiannu a Cherry, ktoré mi pomáhali najviac ako sa dalo.

Sedela som na poslednej hodine a tou bola história. Už len z počutia toho názvu sa mi robilo nevoľno a vo vrecku sa mi otváral nožík. Aj keď som sa akokoľvek snažila, nedokázala som danú profesorku počúvať. Izz mi síce vravela, že dokáže pútavo rozprávať celé hodiny, mňa to proste nelákalo. Preto som sa aj teraz - ako miliónkrát predtým - uložila na lavicu. Pred seba som postavila učebnicu, aby to vyzeralo, že niečo študujem, ale v skutočnosti som ležala na zošite.

Zo začiatku sa mi nejaké slová dostávali do uší, ale za zatvorenými očami som si predstavovala svoj vlastný svet. Dnes som mala voľno, nasledujúcu pracovnú zmenu mám až v pondelok, takže som mala celý víkend oddych.

Bolo slnečno, dokonca nehlásili žiadne prehánky ako minulý týždeň. Preto som si obliekla svetlozelené šaty na ramienka a obula si čierne remienkové sandále na podpätku. Tešila som sa ako nikdy, pretože som zbožňovala vysoké topánky, ale nosila som ich len cez leto. Čižmy som si kupovala na nízkom podpätku, pretože sa mi často stávalo, že som strácala pôdu pod nohami a potom som skončila na zemi. Vlasy som si upravila do vysokého chvosta, aby mi nezavadzali, ale zopár kučierok som si nechala voľne spadať okolo tváre a uší.

Keď som započula zvonenie zvončeka, zdvihla som hlavu, aby som zbadala, že sa ostatní študenti balia a ponáhľajú sa domov oddychovať alebo sa idú zabaviť do nejakého klubu. Preto som si do tašky nahádzala zvyšné veci a utekala preč. Zatvorila som dvere triedy, lebo som odchádzala posledná. Ešte som sa zastavila pri skrinke, aby som si uložila do nej veci a učebnice. Keď som opustila vnútro školy, konečne som sa mohla nadýchnuť čerstvého vzduchu. Slnko mi svietilo do očí, preto som si vytiahla slnečné okuliare a nasadila si ich.

,,Lorien!" počula som, ako na mňa vykrikovala priateľka.

Otočila som sa za zdrojom zvuku a uvidela som, ako sedela na kapote Rickeyho auta. Podišla som teda k nej, aby som zistila, čo chcela.

,,Čo tu robíš?" zisťovala som. Vedela som, že mala dnes len päť hodín, zatiaľ čo ja sedem.

,,Drahá priateľka, tiež ťa rada vidím," zašvitorila. Zasmiala som sa nad jej snobským správaním. Všimla som si, že mala oblečené biele šortky, voľné čierne tielko a na nohách sandále s čiernymi kameňmi.

,,Ale vážne, Izz, čo tu robíš? Mala si o dve hodiny menej než ja. I keď ma to veľmi teší, ale to si tu tak dlho čakala?"

Zoskočila, takže som za volantom mohla uvidieť jej frajera. Venoval mi úsmev, ktorý som mu oplatila a potom sa znova začal hrabať v priehradke medzi cédečkami.

,,Je piatok, Lo," vyhlásila, akoby mi tým malo dôjsť, prečo tu bola.

Stále som na ňu nechápavo zazerala, obočie mierne skrčené. Už mi bolo naozaj teplo, bolo poobede a tie najväčšie horúčavy.

,,Ja viem, že je piatok. Nemusíš mi to pripomínať," ozvala som sa a aj môj hlas znel akosi divne.

,,No tak teda!"

Stála tesne predo mnou, ruky v bok a špúlila na mňa červené pery.

,,Nechápem, o čo ti ide," vyriekla som napokon.

Izzy to vzdala, spustila ruky pozdĺž tela a teatrálne vzdychla. Hodila pohľad smerom na auto, kde sedel jej priateľ a keď usúdila, že nás nepočúval, - stále hľadal nejaké pesničky - tak mi chytila ruky.