Pod rúškom tajomstiev

⚜Dva⚜

Memphis. Takže takto vyzeralo ráno v novom meste. V mojom novom domove. Neverila som, že sme sa presťahovali do úplne iného štátu. Do Tennessee. S otcom sme obaja zaspali na pohovke, a keď som sa prebudila, bolo už ráno.

Do okien nám svietili slnečné lúče a vpúšťali dnu teplo. Otca som nechala spať, pretože bola sobota. Bol to deň, kedy mal voľno. Od pondelka nastupuje do novej práce. Ako komisár Blackworth.

Ponaťahovala som sa, zívla a bežala sa pozrieť k oknu. Musela som uznať, že to bolo krásne mesto. Všade zeleň, o kvety a stromy nebolo núdze. Po špičkách som prešla hore do izby, obliekla som si čierne legíny a natiahla na seba červené tričko, ktoré zvýrazňovalo moje husté ryšavé vlasy. Zbežne som si po nich prešla hrebeňom a v zrkadle sa uistila, že nie som strapatá. Zastavila som sa ešte v kúpeľni a potom sa ponáhľala von.

Chcela som sa pokochať ranným výhľadom a tichom. Vo Phoenixe to nebolo možné. Vždy, keď som sa zobudila, bol všade už hluk, po cestách premávali desiatky áut a vzduch bol presiaknutý všemožnými plynmi.

Opatrne a potichu som vykĺzla von, pretože otec ešte spal. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a započúvala sa do ticha. Bol to ako balzam na dušu. Zatvorila som oči, do ktorých mi svietilo ešte stále studené slnko. Na rukách sa mi chĺpky postavili do pozoru, akoby mi oznamovali, že som si mala obliecť aj mikinu.

Pozrela som na hodinky, ktoré som mala na ruke. Bolo niečo po deviatej. Nákladný kamión s nábytkom by mal prísť o jedenástej, čo bola ešte kopa času. Nenápadne som sa vrátila dovnútra, aby som si vzala telefón aj so slúchadlami. Len čo som bola vonku, nasadila som si ich do uší. Mala som potrebu preskúmať nové prostredie. Rozbehla som sa.

Už dlho sa mi nestalo, že by som šla dobrovoľne behať. Vždy to bolo nedobrovoľne. Keď som ráno nestíhala autobus, a keď nás nútili behať ako o život na telocviku. Cítila som sa voľná. Vlasy mi viali vo vetre, vedela som, že mi vytvárajú nejaký nový strapatý účes. Gumičku som si nevzala, preto som si ich zastrčila za uši, aby mi nezavadzali, čo však nepomohlo. Pustila som si veselú pesničku a pridala do kroku.

Najprv som išla pomalým tempom, aby som si zvykla. Postupne som zrýchľovala, až som mala pocit, akoby sa moje nohy ani nedotýkali betónu. Mobil som držala pevne v pravej ruke, pretože som nemala vrecká, kde by som si ho odložila. Ešte som pridala, aj keď som tušila, že toho budem neskôr ľutovať. Nebola som zvyknutá behať, takže ma o pár hodín alebo možno až zajtra privíta svalovica. Vedela som, že na prvýkrát stačilo, keď som nedokázala popadnúť dych a cítila som aj bolesť v nohách. Srdce mi narážalo do hrudného koša, akoby chcelo odtiaľ utiecť. V tejto chvíli som sa ani nečudovala.

Zastavila som, tenisky sa konečne stretli s povrchom betónu. Prehla som sa v páse a dychčala som. Ruky aj nohy sa mi triasli a začali ma bolieť chodidlá od tenisiek. Preto som usúdila, že bude najlepšie, keď sa vrátim domov. Domov. Ako čudne znelo to slovo na jazyku. Ešte som​ si poriadne ani nezvykla.

Skontrolovala som čas. Ešte stále som mala štyridsaťpäť minút, kým príde kamión. Otočila som sa a zapla si ďalšiu pieseň. Na druhej strane na chodníku som zbadala veľmi známu postavu. Slnečné okuliare, plavé vlasy po plecia, športová podprsenka a krátka sukňa. Takto sa na beh mohla obliecť len jedna osoba.

,,Isabell?" zakričala som.

Moje slová sa chvíľu ozývali po celej ulici. Osoba ma buď nepočula, alebo ma Isabell nechcela vidieť. Preto som to skúsila ešte raz. Rozbehla som sa jej smerom. Priala som si, aby to bola moja najlepšia kamarátka, ale vedela som, že život je sviňa a mne sa to s najväčšou pravdepodobnosťou len zdalo. Stále som to však nevzdávala a bežala som oproti nej. Niečo si pospevovala, slúchadlá v ušiach a mňa nebrala na ohľad. Aj keď som už bola skoro pri nej. Preto som sa rozhodla pre trochu drsné riešenie celej situácie. Vystrčila som nohu mierne do​ vzduchu a moja drahá kamarátka sa ocitla so všetkou gráciou na zemi.