Pod rúškom tajomstiev

⚜Dvadsaťsedem⚜

Už som bola zbalená, teda niežeby som tu v nemocnici mala celý svoj majetok. Otec mi hneď ráno priniesol cestovnú tašku, aby som si do nej zbalila zopár kúskov oblečenia, ktoré sa mi tu stihlo nazbierať za tie dva mesiace, čo som tu ležala. Potom som tam nahádzala štyri knihy, ktoré som prečítala, veľkú kopu časopisov a nakoniec rôzne drobnosti, ktoré som podostávala za ten čas. Do ruky som chytila obrovskú kyticu ruží, ktoré mi sem každé ráno nechal posielať Colin. Bol veľmi zlatý, aj ma často navštevoval, ako sľúbil. Za to Bob sa tu už neukázal, odvtedy čo ma tu prekvapil. Bola som za to nevýslovne rada, pretože ma, popravde, jeho správanie vydesilo.

,,Lorien, nepotrebuješ s tým pomoc?" opýtal sa ma otec, keď videl ako som zápasila s tými všetkými vecami.

Záporne som pokrútila hlavou, plne si vedomá toho, že mi to o chvíľu spadne. Poriadne som všetko pochytala a naozaj sa modlila, aby mi to nevypadlo. Nakoniec som aj tak podala otcovi veľkú cestovnú tašku.

,,Lorien, musíš ešte podpísať kartu na prepustenie!" ohlásil ma ešte, keď som sa vybrala smerom k východu. Otočila som sa naňho, zbadala som drobné vrásky, ktoré sa mu vytvorili na čele a zamyslela sa.

,,Oci, nie som ešte plnoletá, musíš to podpísať ty," oznámila som, keď som si uvedomila, že nemám ešte dvadsaťjeden.

Poklepkal si prstom po čele, akoby mu to malo dôjsť a pobral sa k pultu, za ktorým sedeli dve sestričky. Za ten čas sa ku mne všetky správali veľmi dobre, takže som sa tu nemala až tak zle. Preto som sa rozhodla dotrepať sa za ním, aby som sa so všetkými patrične rozlúčila. Obe ma vtiahli do objatia, hladili mi chrbát a usmievali sa. Postupne prichádzali ďalšie a ďalšie, až sa tam napokon ukázal aj ten mladý lekár. Zistila som, že bol ženatý a nesmierne dobrý vtipkár.

,,Lorien, dúfam, že sa už za takýchto okolností nestretneme," začal hovoriť, keď sme sa ocitli oproti sebe. Neisto som k nemu podišla a on obtočil okolo mňa svoje paže.

,,V to dúfam tiež. Ďakujem za úžasnú starostlivosť a spríjemnenie tých mesiacov tu," poďakovala som úprimne ešte stále v jeho objatí. Bol vážne vysoký, hlavu som mala na úrovni jeho pŕs.

,,To bola maličkosť. Dávaj na seba pozor, žiadna zbesilá jazda. Je to jasné?" žmurkol na mňa a zdvihol kútiky úst do úsmevu.

,,Rozkaz, pane!" zasalutovala som a radostne sa zasmiala.

Potom sme sa už s otcom naozaj pobrali preč. Ak som mala pravdu povedať, nechcelo sa mi vrátiť do krutej reality. Vyšli sme von a ja som sa poriadne nadýchla čerstvého vzduchu. Vonku bolo už leto, slnko pražilo na cesty a vo vzduchu sa premávali včely. Bola som rada za to, že som mala oblečenú ružovú sukňu a biele tielko.

,,Lorien!" odniekiaľ sa ozval krik.

Otočila som sa za zdrojom hluku a na moje počudovanie som uvidela Colina. Podskočilo mi srdce snáď miliónkrát a začalo splašene biť.

,,Stihol som ťa," vydýchol si, keď ku mne prišiel celý zadýchaný.

Musel utekať až od domu, i keď som vôbec netušila, kde býval. Prehrabol si strapaté kučeravé vlasy a pozrel na mňa tými tmavohnedými očami. Na brade mal niekoľkodňové strnisko, čo som si mohla všimnúť za ten čas. Vlastne som ho ešte nevidela oholeného.

,,Čo tu robíš?" spýtala som sa ho, pretože som nepoznala dôvod jeho návštevy. Vzpriamil sa, kývol na pozdrav môjmu otcovi, ktorý stál pri aute a opäť na mňa pozrel.

,,Chcel som ťa vidieť, predtým, než pôjdeš domov," vyriekol tým úžasným britským prízvukom.

Na tvári sa mi mimovoľne zjavil úsmev a do líc sa mi nahrnula krv. Zostalo mi teplo a nervózne som si zastrčila vlasy za ucho.