Pod rúškom tajomstiev

⚜Päť⚜

Už sme boli skoro pred jej domom, aspoň som si to myslela. Čo bolo úplne najlepšie, bol fakt, že náš bol len o päť domov ďalej. Otvorila​ bránku a z kabelky vytiahla zväzok kľúčov. Ešte predtým sme boli u mňa, aby som si rýchlo vzala šošovky, pretože som nehodlala skúmať Isabellin dom skoro bez zraku. Keď strčila kľúč do zámky, za nami sa ozvalo hvizdnutie. Obe sme sa v tom momente otočili a mala som tak možnosť zbadať vysokého vyšportovaného chalana. Vlasy mal čierne ako uhoľ a uškŕňal sa. Izzy ma prekvapila už len tým, že sa rozbehla jeho smerom a skočila mu do roztvoreného náručia.

,,Nazdar, bejby," pozdravil ju, keď ju stisol v náručí.

,,Vrátil si sa," počula som ju šepnúť a hneď na to mu vlepila pusu.

Naozaj som sa chcela odvrátiť, ale nejako to nešlo. Bola som paralyzovaná na tom jednom mieste s pohľadom upreným na najlepšiu kamarátku a jej... priateľa? Keď obaja dokončili dôkladnú prehliadku mandlí, chalan jej odhrnul vlasy z tváre, nahol sa k jej uchu a pokiaľ rozprával, pohľadom blúdil ku mne.

,,Musíš mi porozprávať, ako bolo na zápase, všetky zážitky, jasné?"

On sa len zasmial, objal ju a zložil ju dole.

,,Och a skoro by som zabudla," podišla bližšie a jeho ťahala za ruku. ,,Toto je moja najlepšia kamarátka Lorien," ukázala na mňa rukou, ,,a toto je Rickey, môj frajer."

Ešte stále som bola prekvapená faktom, že má frajera, ale usmiala som sa naňho a on mi úsmev opätoval. Vyzeral byť milý, ale keď stáli pri sebe, boli ako deň a noc. Dva protiklady.

Ešte chvíľu sme sa všetci traja na seba pozerali, nikto nevedel čo povedať a potom Rickey ukončil moje trápenie: ,,Mal by som sa ukázať v škole. Hneď ako autobus zaparkoval, bežal som priamo za tebou a tréner dosť vykrikoval," oznámil a zberal sa na odchod.

,,Snáď nebudeš mať kvôli mne problémy," zachichotala sa ako malá školáčka a pobozkala ho na líce.

Rickey mi zakýval a potom sa už pobral na odchod. Otočila som sa doľava, kde som počula prasknúť vetvičku. Nikoho som nezbadala, možno to bola len nejaká zver.

,,Ideš?" zakričala na mňa z domu.

Otočila som sa, že odídem, keď som znova započula prasknutie konárov. V mihu som sa obrátila, ale uvidela som už len tmavú šticu vlasov. Aspoň to som si myslela. Priblížila som sa bližšie, už som bola skoro​ za domom.

,,Lorien!" zvolala.

Preľakla som sa a rýchlo sa otočila. Jasne som za sebou počula ďalšie praskanie vetví, až ma zamrazilo. Do domu som priam vbehla ako blesk a Izz za mnou zatvorila dvere. Pristihla som sa, že som ju skoro poprosila, aby ich aj zamkla.

,,Môžu tu žiť vlci?" spýtala som sa znenazdajky. Nadvihla obočie a na chvíľu sa zamyslela. Potom však pokrútila hlavou.

,,Asi nie," dodala, akoby sa ma snažila presvedčiť.

Ich dom bol priestranný rovnako ako náš, len nemal poschodie. Viedla ma kuchyňou, kde sa na stole povaľovali detské omaľovánky.

,,Nemáš doma sestru?" spýtala som sa, keď som tu nikde nevidela pobehovať to ničivé tornádo.

,,Nie, veď je v škole."

Chápavo som prikývla. Jasné, že ostatní sú v škole, len my dve sa ulievame.

,,Dáš si niečo?" ponúkla ma a otvorila chladničku.

Záporne som pokrútila hlavou a prezerala si detské obrázky. Isabell si vytiahla pomarančový džús a usadila sa pri stole.