Pod rúškom tajomstiev

⚜Dvadsaťšesť⚜

Spala som dosť dlho, vzhľadom na to, že väčšinou som ráno hore už o šiestej. Nemala som poňatia o čase, nebol tu žiadny budík alebo hodiny. Telefón mi po tej havárii zabavili a pravdepodobne ho odovzdali otcovi. Takže som bola odrezaná od sveta. Bola som sama na izbe, a keď som sa zobudila, nebol pri mne už nikto. Otec bol pri mne, až pokým som zaspala, pretože som si nepamätala, že by odišiel.

Nikto ma neprišiel zobudiť, preto som sa ani nečudovala, že bolo niečo po dvanástej. Na nočnom stolíku som mala položenú tácku s nemocničným jedlom. Vzala som si len pohár vody, pretože som vysmädla. Keď som dopila, zjavila sa u mňa v izbe sestrička.

,,Dobré ráno," pozdravila ma a nejakým tlačidlom mi upravila posteľ tak, aby som sedela.

,,Za chvíľu za vami pošlem doktora," oznámila mi, po tom, čo som na jej donútenie zjedla kúsok maslového chleba.

,,Dobre," prikývla som a prstami som sa snažila prečesať vlasy.

Usúdila som, že to nemalo zmysel, akurát tak sa mi zamotávali ešte viac a už som vo dverách uvidela doktora. Toho istého, čo včera.

Dopekla.

Mala som chuť sa plesnúť po čele. Opäť som pocítila ako sa mi do líc hrnie krv. Nanešťastie, boli v izbe odostrené závesy a dovnútra žiarilo slnko.

,,Dobré ránko, Lorien," poprial mi s veľkým úsmevom.

V ruke držal moju kartu, tak ako aj deň predtým. Kývla som na pozdrav, totálne neschopná slov a modlila sa za to, aby čoskoro odišiel. Prehliadol ma, skontroloval snímky mojej hlavy a neviem, čo ešte. Otras mozgu sa lepšil, pýtal sa ma základné otázky, ako napríklad, na moje meno, vek, narodenie, rodinu a mnohé iné. Podľa jeho slov, som všetko povedala správne, takže som sa ničoho nemusela báť. Odlepil mi náplasť z líca, na ktorom som mala zašitú ranu. Povedal, že sa to hojilo dobre a pokiaľ to tak bude pokračovať, nebudem mať jazvu. Po čase som sa upokojila, už som sa necítila tak mimo v jeho prítomnosti. Mal pravdu ohľadom toho, že sa mi bude ťažšie dýchať. Niekedy som mala problém nadýchnuť sa, ale napokon sa mi to vždy podarilo. Po čase konečne odišiel, previazal mi obväz okolo hrudníka a to bolo to najtrápnejšie, čo som kedy zažila.

,,Slečna, máte návštevu," ohlásila ma odrazu nejaká sestrička.

Prikývla som, tušila som, že to bude buď otec, alebo Izz. Hodila som sa späť do vankúšov a keď som počula, že už niekto vkročil, začala som sa sťažovať.

,,Och, ani nevieš, aké to tu je strašné! Panebože, a ten mladý lekár-"

,,Lorien, som rád, že si celá," ozval sa úplne iný mužský hlas, než ako som očakávala.

Pozrela som naňho. Dopodrobna som ho skenovala, aby som videla, že bol naozaj živý a nesnívalo sa mi to. Pod očami mal kruhy, bol bledší ako zvyčajne a na tvári mal zopár škrabancov. Inak vyzeral byť úplne v poriadku.

,,Colin," hlesla som temer bez zvuku, ale vedela som, že to počul. Rozbehol sa ku mne, sadol si na posteľ - sama som sa trochu posunula, aby mal viac miesta - a objal ma.

,,Prepáč, prepáč, prepáč," začal sa ospravedlňovať.

Krútila som hlavou, aj keď ma nemohol vidieť. Nič som mu nedávala za vinu, bola som presvedčená, že za to mohla osoba, ktorá nás prenasledovala.

,,Colin, za nič nemôžeš," snažila som sa mu vysvetliť.

Tipovala som, že mal moje vlasy úplne všade, ale nesťažoval sa. Asi tak ako ja, keď ma objímal. Nestarala som sa o to, že som mala na sebe len nemocničnú košeľu a že mi niekedy až príliš zatlačil na hrudník, že sa ozvali moje rebrá, ktoré stále boleli. Neriešila som to, bola som celá bez seba, že bol tu a že bol šťastný, že ma videl.