Pod rúškom tajomstiev

⚜Šestnásť⚜

A keď sa rozsvietilo aj v našom dome, vedela som, koľká bije. Ten dievčenský hlas by som spoznala kedykoľvek.

Isabell.

Obrátila som, rozbehla som sa k domu a nevšímala si ľudí naokolo. Vybehla som po schodoch, skoro som sa šmykla, ale našťastie som nespadla. Rukou som sa ledva dotýkala zábradlia a bosými nohami som došľapovala na studenú podlahu. Bála som sa, tak veľmi som sa bála o najlepšiu priateľku. Keď som vtrhla do izby, Izz sedela na posteli, prikrývka s vankúšom boli rozhádzané na zemi a môj otec pri nej kvočal. Dopadla som na kolená, natlačená tesne k posteli a chytila kamarátku za obe ruky. Na otca som nebrala ohľad, len som sa jej zadívala do vydesených modrých očí.

,,Čo sa stalo?"

Isabell ma konečne zaregistrovala, rukou si pretrela uplakané oči a nahlas smrkla. Otec asi usúdil, že je najlepší čas odísť, preto so zhovievavým úsmevom opustil moju izbu.

,,Niekto t-tu bol," vyhŕkla a celá sa roztriasla.

,,Snívalo sa ti niečo?" opýtala som, lebo som si myslela, že je v šoku. Horlivo pokrútila hlavou, plavé vlasy jej lietali na všetky strany a pôsobili ako vtáčie hniezdo.

,,J-ja... Niekto stál na okne," vyriekla a zotrela si zopár sĺz z líca.

,,Ale ako by sa tam dostal?" hľadala som logické vysvetlenie.

,,Neviem, ale videla som tam..." začala, ale náhle prestala. Rozplakala sa, prstami žmolila lem trička, ktoré som jej požičala.

,,Čo si tam videla?" dožadovala som sa odpovedi a stisla jej ruku. Uslzenými očami vyhľadala môj pohľad.

,,Niekoho v kapucni a-a... nôž," vykoktala a opäť sa roztriasla.

Zdvihla som sa zo zeme, aj tak ma boleli kolená, ktoré som mala otlačené a celé červené. Posadila som sa na posteľ a privinula si ju k sebe. Hlavu mi zložila do lona a ja som jej hladila vlasy.

,,Už je dobre, nemusíš sa báť. Som pri tebe," šepkala som a snažila sa ju upokojiť.

Všetko sa mi zdalo až príliš pritiahnuté za vlasy. Bolo okolo toho veľa otázok. Ako sa neznámy dostal na prvé poschodie a vyskočil na okno? Prečo by mal nôž a šiel po Izzy? Nechcela som ju desiť, ale uzavrela som to ako nočnú moru. Možno sa jej to zdalo až príliš živé, a keď sa zobudila, začala kričať. Vydesilo ju to.

Slané slzy jej zaschli na lícach, zatvorené viečka sa jej nepokojom mykali. Mihalnice jej vrhali desivé tiene na tvár. Tíšila som ju presne tak, ako ona mňa mnohokrát predtým. Strávila som veľa nocí v jej náručí a oplakávala svoju prvú lásku Boba. Keď sa jej tvár uvoľnila, všetky vrásky zmizli a prestala sa mykať, zišla som dole za otcom. Opäť sedel za stolom, na ktorom ležali papiere a na nos si nasadil okuliare.

,,Čo si o tom myslíš?" spýtal sa ma znenazdajky, až mnou myklo od ľaku.

,,Myslím, že to bola nočná mora. Vieš, odvtedy, čo zomrela Hollie," vysvetlila som.

Otec na mňa pozrel, akoby čakal, že mu poviem úplne niečo iné. Potom len prikývol, a keď som sa zdvihla na odchod, dodal: ,,Zajtra sa zastavte na stanici. Isabell musí spísať výpoveď."

Povzdychla som si, nič viac som nepovedala a onedlho som sa ocitla vo svojej izbe. Izzy spala schúlená do klbka, Blake ležal na koberci a tíško pochrapkával. Preto som sa rozhodla, že si ľahnem ku kamarátke. Mierne som ju odtlačila na druhý kraj postele, aby sme sa tam obe zmestili.

⚜⚜⚜

,,Au!"

Jeden jediný výkrik mierený priamo do môjho ucha ma zobudil. Vyskočila som z postele, udrela si ruku o drevený rám, a keď môj zadok dopadol na tvrdú zem, uprela som hnedé oči na priateľku.