Príliš Veľa Snehu 2

2.

„Ach to bude také super, nezabudni mi potom poslať nejaké fotky, ak sa ti teda bude dať!" štebotala ocova druhá žena a obozretne zdvihla zo zeme jeden z mojich pred chvíľkou rozbalených darčekov. Bolo ešte len pár dní po Vianociach a dostala som sa k nim až dnes, lebo som bola cez sviatky u babky, potom sme boli u Milana a včera som mala doma Maroša.

„Myslím, že tam nebude wifina, ale pokúsim sa." sľúbila som a strčila som si do úst ďalšiu vidličku šampiňónového rizota.

„No jasné a nezabudni..." začala, no prehlušila ju hrozivá hlasná hudba.

„Adrián, okamžite to vypni!" zarevala do domu. Jej tvár nabrala črty macochy, také aké mala tá Snehulienkina. Môj nevlastný mladší brat akosi pozvolna prešiel do punkového obdobia a jeho donedávna blond vlasy teraz zdobí tmavočervený kohút v strede. Okrem toho teraz nosí hlavne čiernu a sivú a počúva všetku hudbu, ktorá znie aspoň trochu protesne. Akosi sa mu zdá, že je fajn bojovať proti spoločnosti. Vždy keď ho vidím, uvažujem, či som tiež mala podobnú fázu, no okrem toho, že som jednu dobu maniacky počúvala Simple Plan, Avril Lavigne a Green Day, si nespomínam na nič konkrétne. Zamrmlal do toho revu čosi naštvané, no hudbu predsa len stíšil.

„Ach, zbláznim sa z toho!" prezradila mi a tiež si naložila na tanier. Prisadla si na stoličku vedľa a podoprela si hlavu rukou. Blond vlasy jej skĺzli dopredu. Mala ich o čosi kratšie ako vlani.

„Máš všetkého dosť? Nepotrebuješ novú bundu, alebo snehule, alebo niečo?" uistila sa s plnými ústami.

„Nie všetko v pohode." odniesla som prázdny tanier do umývačky a naplnila som kanvicu vodou. Moja stará bunda je síce hrozná, ale na chatu skrytú pred pohľadmi zvyšku sveta mi predsa stačí. Chalani čo s nami idú na vzhľad nejakej predpotopnej bundy kašlú a dievčatá sú prevažne moje kamarátky, až na nejakú Maggie a možno Tamku.
Možno Tamka znamená,že možno žiadna ani nebude a aj keby bola Maggie neviem aká fiflena namyslená, ešte stále sme v prevahe. Nevdela som, či sa mám Bibe zdôveriť so svojou úzkosťou, ktorá sa objaví vždy, keď si predstavím kopu cudzích i známych ľudí pokope v jednej chate, no nakoniec som sa rozhodla mlčať, hoci to nebolo celkom dobrovoľne.

„Táňa...zdá sa ti to ako dobrý nápad?" opýtal sa ma oco provokačne už hádam siedmy krát.

„Mhm." povedala som bez najmenších pochybností v hlase a zaliala som si čaj. Horúca voda sa okamžite začala sfarbovať dočervena.

„Nechcem, aby si šla sama na chatu s viacerými chlapcami!" povedal a neuveriteľne sa snažil obísť túto delikátne načatú tému. Absolútne som sa ho neunúvala informovať, že už nemám štrnásť a nepotrebujem žiadne prednášky.

„Veď tam nebudem sama, bude nás tam viacej báb." pripomenula som mu, no jeho pohľad znamenal, že ho toto zistenie nielenže neupokojuje, ale dokonca možno znepokojuje.

„Navyše....tam idem s Marošom." pripomenula som mu opatrne, pretože oco síce strávil to, že mám frajera a dokonca aj to, že je to Maroš, ale ako väčšina priemerných otcov sa odmietal zmieriť s faktom, že by sa jeho dcérky dotýkal nejaký perverzný nedospelý kretén- ako oni videli frajerov. Oco si vzdychol, akoby som absolútne nepochopila jeho narážku a ja som sa ofučane otočila na Bibu, nech mu niečo povie. Nemala som náladu riešiť takéto malichernosti, keď mám zajtra odísť niekam úplne odveci na chatu s kopou ľudí a s mojimi pobláznenými priateľmi. Koniec koncov, mala som sa s nimi ešte dnes poobede stretnúť u Riša a od svojej druhej polovice rodiny som chcela vypadnúť hneď ako si vypijem čaj a zjem pár sušienok, takže som dúfala, že sa oco uvedomí a aspoň mi zaželá šťastnú cestu tak, ako to rodičia robievajú napriek tomu, že si myslia, že ich deti konajú nerozvážnu hlúposť.

„Veď ju nechaj, nejde predsa nič vyvádzať." Biba vyčerpane pokrútila hlavou a pokračovala.

„Idú sa lyžovať a trochu zabaviť." povedala mäkkým tónom a ja som si k nekonečnému zoznamu vo svojej hlave pripísala lekárničku, kuklu a aspoň milión párov rukavíc.

„A čo keď sa im niečo stane?" podšktrol oco ostro a v slove niečo zahrnul otras mozgu druhého stupňa, otvorenú fraktúru stehennej kosti, smrteľnú otravu alkoholom, neplánované tehotenstvo a aj bolesť zubov.

„Nič sa nám nestane prosímťa!" mávla som rukou.

„Marošov kamoš je predsa zdravotník!" Oco na mňa pri danom výroku vrhol pochybovačný pohľad a ja som sa teda neunúvala povedať mu, o ktorého kamoša ide. Daný zdravotník bol totiž Greči a ja nielenže som nepoznala jeho skutočné meno, ale ani som nevedela či si zo mňa Maroš náhodou nestrieľal, keď hovoril, že si práve robí trojročnú nadstavbu ako zdravotná sestra. Pofúkala som si čaj a spoza okraju hrnčeka som naňho vrhľa pohľad, ktorým som mu chcela dominantne naznačiť, nech okamžite prestane vyvádzať.

„Nejdeš si zahrať?" medzi dverami do kuchyne sa zjavila Lívia s pexesom. Od minulých Vianoc akosi.....nechcem povedať dospela, to nie, stále bola len obyčajným osemročným deckom, ale jej tvár nabrala isté ostré črty, ktoré predtým nemala. Stále však dominovali oborvské modré oči, ružové srdiečkové pery a dlhé, predlhé blond vlasy. Lívia tvrdí, že chce vyzerať ako Rapunzel, takže si ich nikdy neostrihá z čoho Biba absolútne šalie. Jasné, že tie jej vlasy sú nádherné a ona vyzerá ako taký dokonalý osemročný anjel, ale treba jej ich česať aspoň dvakrát denne a keď si človek sadne u nich v obývačke na podlahu, odíde so záplavou blond vlasov na čiernych džínsoch.

„Hej jasné!" pri obchádzaní svojho mužského rodiča som z neho stále nahnevane nespúšťala pohľad, až som kvôli tomu takmer nabúrala do steny. Skôr ako sme s Líviou rozložili ružové kartičky na konferenčnom stolíku, z vedľajšej miestnosti sa ozvalo tlmené dohadovanie. Ani sa nedivím, že sa naši rozviedli....len ma prekvapuje, že som si nikdy nevšimla aký sú veľmi rozdielni. Prstami som sa dotkla lesklej guľôčky na svojom krku. Koráliky už veľmi nenosím, ale tento si občas ešte symbolicky vezmem.

Moja malá princeznovská sestra ma porazila tri razy po sebe, čo mi na nálade priveľmi nepridalo a uznala som za vhodné odísť čo najskôr, než by mi oco chatu nedajbože zakázal. Vzala som si ruksak a opatrne som doňho napratala svojich niekoľko darčekov vrátane nového úchvatného vlneného svetra a ladiacej čiapky s gongolcom. „Tak ja idem, vidíme so po Novom roku." moje slová boli chladné a formálne.

„Čau!" zakričal mi Adrián z izby a Lívia mi mlčky zamávala prežúvajúc medovník s orechom navrchu.

„Nezabudni spraviť fotky!" pripomenula mi Biba veselo.

„Šťastnú cestu." zamrmlal oco nabrúsene z čoho jasne vyplýva, kto vyhral ich malú manželskú výmenu názorov.

„A uži si to!" dodal ešte silenejšie. Vykúzlila som úsmev.

„Užijem, o to sa neboj!" S gráciou a týmito slovami som vyšla z dverí a zbehla k výťahu.