Príliš Veľa Snehu 2

12.

Vzala som do rúk hrnček s horúcim čajom. Bola to fakt strašná šálka, svetlozelená s gýčovými žltými kvetinkami, taká, aké si predstavujem, že sa používajú v lacných moteloch, ktoré sa tvária domácky a sympaticky, hoci sú hnusné a špinavé. S Dankou a Ajom sme robili večeru a to asi sedem plechov domácich bálešov. Mala to byť pizza, ale Danka nasypala do cesta namiesto soli cukor a tak nejako sme aj tak museli minúť tie zaváraniny, ktoré nabalila Marošova a Kamilova mamka. Bola by to náramná zábava, keby sme sa všetci nestrachovali o Riša.
Prišla preňho sanitka a nikomu z nás sa nechcelo hovoriť, ako sa to stalo, no záchranárom sme kývli na nehodu pri lyžovaní. Jediný, kto s ním mohol ísť do nemocnice bola Baša, čo bolo pochopiteľné. My ostatní sme sa vrátili na chatu a zabíjali sme čas zbytočnými činnosťami. Rišo samozrejme nebol v ohrození života, ale aj tak sme všetci akosi vnútorne tušili, že sa nemôžeme tváriť, že sa skvele bavíme aj bez neho. A vonkoncom sme aj tak nemali veľmi čo robiť, pretože vonku bola tma a šialená zima.

Kamil a Maggie sedeli oproti sebe a jeden druhého kreslili na staré sivé noviny, pričom sa potichu zhovárali.

Greči sedel v kresle s nohami vyloženými na parapete a čítal akýsi tridsať rokov starý cestopis.

Samo s Peťou, Jarom a Tamkou hrali hru, pri ktorej sa sediac na gauči snažili trafiť zhužvané novinové guľôčky do smetného koša prineseného z predsiene.

A Maroš bol ktoviekde a robil ktoviečo....pravdepodobne opäť rúbal drevo.

"Tánička?" môj najdrahší sa zjavil v chodbe, patrične zasnežený.

"Hm?" vykukla som z kuchyne a dúfala som, že ma zavolá, aby som mu pomohla alebo čo, pretože s Ajom a Dankou som si začínala pripadať ako piate koleso.
Niežeby spolu niečo mali, ale ako hovorím Danka sa v poslednej dobe menila na sladkú a citlivú Samaritánku, čo Ajovi zjavne (a aboslútne nechápem prečo) imponovalo. Nebalil ju, či čosi podobné, ale mal k nej určitý zvláštny druh náklonnosti, ktorý by sa dokonca dal označiť za....rozkošný. Danka bola celá zlatá a nevinná vo svojej mikine s vtáčikmi a plechovkou jahôd v ruke a Ajo, s dlhými vlasmi, skvelým telom a matematickým zmýšlaním, sa tváril akoby bol z tej jej infantilnosti úplne hotový a akoby nebolo nič podstatnejšie na tomto svete, ako sa o ňu starať.

"Začalo snežiť, pomôžeš mi spratať veci?" opýtal sa Maroš a ja som si v duchu vydýchla.

"Jasné!" potešila som sa, že budeme mať chvíľku len pre seba a hodila som na seba bundu siahnuc po jeho čiapke tróniacej na botníku. Vonku bola tma a veľké nadýchané chumáčiky snehu tíško padali na zem. Výdávalo to taký ten tichý zvuk, ktorý sa nedá nijako pomenovať, no všetci ho poznajú z detských spomienok. Zbierala som lyžiarske palice, zatiaľ čo Maroš pozbieral zopár snowboardov a všetko sme to zniesli do šopy vedľa chaty.
Aspoň zatiaľ.
Zajtra, hoci je Silvester, sme chceli ísť znova na svah, no teraz nevieme čo a ako. Rišove zranenie nás všetkých trochu vystrašilo.

"Hneváš sa na mňa?" opýtala som sa, keď Maroš neprimerane dlho mlčal. A už ho nejakú dobu poznám, takže viem, aký je utáraný.

"Nie, prečo?" ani na mňa nepozrel. Len vzal ďalšie snowboardy. Na autenticite mu to teda nepridalo.

"No...že nám to tu Rišo takto skomplikoval. A že neviem byť najlepšia kamoška s tvojimi priateľmi." zamrmlala som. Maroš sa na mňa rázne otočil a zovrel ma do objatia. Kvôli tomu, že žiarlim na Tamku som sa cítila fakt zle. Je predsa jeho kamarátka!

"Ach Tánička! To predsa vôbec nie je tvoja chyba. No tak mal Rišo nejakú debilnú nehodu, to nie je ničia chyba. Možno jeho." uchechtol sa.
"A poznáte sa dva dni! Chápem, že so Samom je trochu ťažšie výchádzať," znova sa uchechtol "ale je s ním naozaj zábava. Fakt! Navyše....mne lezie na nervy napríklad Peťa, ale tak čo mám teraz robiť? Je to predsa úplne jedno!" stále ma objímal a napriek hrubým zimným bundám som cítila, ako mu hlas rezonuje v hrudi.