Príliš Veľa Snehu 2

1

„Ponožky?" opýtala sa mama a ja som hodila do kufra ďalšiu chlpatú mäkkú guľôčku.

„Mám!" zatiahla som otrávene a len len, že som neprevrátila očami. Nebalím sa predsa prvý raz v živote!

„Nezabudni na čiapky! Veľa čiapok! Aspoň desať!" zakričal Maroš z kuchyne. Práve sa napchával maminou sviečkovou a ja som doteraz počula len cinkanie príboru o tanier, no to by nebol on, aby sa neozval a nepridal do konverzácie svoj vysoko inteligentný názor.

„Veď tam budeme len päť dní!" odkričala som mu a mama sa uškrnula. Už si celkom zvykla, že Maroš sa z času na čas zjaví u nás doma akoby nič, najmä odkedy nastúpil na vysokú tu v Blave.

„Ja nepochybujem," oprel sa o zárubňu dverí mojej izby, zakryl si ústa rukou, aby si nahlas negrgol a až potom pokračoval „že ty ich stratíš všetky a zase schabráš tie moje!" prekrížil si ruky na hrudi, akoby jedna bordová čiapka, ktorú som znárodnila znamenala absolútny koniec sveta.

„My ani dokopy nemáme desať čiapok!" mama pokrútila hlavou a akože nahnevane mu uštedrila slabý buchnát do pleca. Aj ona od neho bola o hlavu menšia. Ženy nášho rodu boli vždy malé, milé a absolútne nie sexi.

„Mám to chápať tak, že si ja mám vziať o tri viac?" natiahol sa a skontroloval obsah môjho kufra, akoby ho to zaujímalo a akoby bol z toho múdrejší, no nebol, pretože ešte z minulého roka viem, aký je tragický v balení kufrov. Stavím sa, že veci mu pobalí jeho maminka.

„Áno prosím." nateraz som zaklapla veko. Mali sme odísť až o dva dni, takže som mala dosť času dokúpiť si ešte nejaké teplé oblečenie. Teda...ja som mala čas. Maroš odchádzal z Bratislavy už dnes, aby si doma prehodil veci, vzal snowboard a prišiel na chatu deň nato. Vlastne prišiel len na otočku, včera, prespal u nás a celý je kvôli mne strašne rozlietaný, až z toho mám občas výčitky svedomia, no vždy ma upokojí, že si aspoň nepripadá kontraproduktívne, zostávajúc na jednom mieste.

„Zvládnete to?" vyzvedal, keď sa posadil vedľa postele na zem. Oprela som sa o jeho rameno a ešte chvíľku som zotrvala v tichu. Toto bol jeden z našich okamihov- sedenie pri posteli, ticho a prepojené myšlienky. Všetko sa mi nostalgicky vracalo, no teraz to nebolo Rakúsko, snežná katastrofa a moje predstavy, ale bola to čistá realita s ktoru som bola príjemne nútená zmieriť sa.

„Jasné, Rišo má GPS. Vraj." povedala som a nadýchla som sa jeho vône. Po roku som si na ňu zvykla tak dokonale, že už som ju cítila aj z vlastnej kože. Spoznala by som ho aj poslepiačky, aj keby som bola hluchá a hlúpa.

„Nebude to také....zvláštne?" opýtala som sa s obavami. Silvester sme mali osláviť spolu na chate niekde pod Tatrami.
Moja partia a jeho partia.
Desať, možno dvanásť ľudí. Trochu som sa toho obávala, no on mi neustále dodával istotu.
Ja, Rišo, Baša, Danka, Jaro a Peťa.
Maroš, Ajo, Meggie, Greči, Samo, možno Tamka.
Popravde...mala som z toho kúsok stres, pretože to boli predsalen...no vysokoškoláci a hoci som už dospelá, ešte stále patrím do generácie, ktorá ma voči o niekoľko rokov starším akýsi tichý obdivný rešpekt. Navyše...nebola som ten typ človeka, ktorý by si hneď s každý rozumel- to že som sa z vlaňajšej lyžovačky vrátila s frajerom ktorého ľúbim bola skôr vzácna zhoda náhod. A ešte ma trochu desila prítomnosť Jara. Síce sa tváril, že sme v pohode, no viem, že sa ho moja takmer okamžitá zmena názoru čo sa vzťahu týka, trochu dotkla. Rovnako ako ja, aj on si myslel, že raz to budeme my dvaja. Nie že budem ja, nejaký Maroš a on ako osamelý odkopnutý futbalista.

„Hej, bude to divné. Tvoja kamoška Peťa sa vyspí so Samom, Greči s Meggie sa na sto percent stratia niekde v snehu, lebo oni sú tie typy, čo nedávajú ľudom zmysel, Danka bude celá zmätená, možno podpáli kuchyňu, Ajo s Rišom sa spolu retardovane ožerú, Barborka sa na nich naštve a utečie nám s autom, všetci sa storáz pohádame a my dvaja....my dvaja budeme sedieť pod dekou na gauči, ignorovať všetkých tých debilov naokolo a bude nám spolu fajn." Hovoril to potichu, aby ho mama nepočula- hlavne tie časti so spaním a pitím, pretože hoci bola benevolentná, ešte stále bola rodič- no so širokým úsmevom. Z mojich kamošiek poznal len Danku a to tiež len preto, lebo sme spolu pár ráz boli vonku, ale inak len hádal, podľa mojich rečí. Rovnako ako som sa ja snažila odhadnúť jeho kamošov len z krátkych príbehov a spomienok, ktoré mi prezradil. Maroš však mal oproti mne jednu výhodu a to, že keďže študuje psychológiu, hoci je len prvák, má určité vlohy na odhad ľudí.

„Bude to super. Nám bude super." upokojil ma znovu a oprel sa hlavou o moje plece.

„Čo tam po nich, keď sme tu my." dodal a ja som sa usmiala a zaplietla som si prsty do jeho tmavých vlasov.

„Maroš, ujde ti vlak!" zvolala moja mama z kuchyne.

„A nehovorím to len preto, aby si vypadol a Táňa začala konečne zase niečo upratovať!" dodala ešte, no nakonci si pokazila dojem, pretože sa začala smiať. Prevrátila som oči a dovolila som mu, aby ma pomaly pobozkal. Od nejakej doby to už nie je také....už to beriem tak inak. Ako niečo naše, niečo čo ľudia nemajú vidieť, niečo jednoduché a pritom veľmi dôležité. Jeho prvý drsný naliehavý bozk sa ani zďaleka nepodobá týmto ľahkým, no o to dôležitejším dotykom pier.

„Vidíme sa teda tam." povedal.

„Ja viem, nelúčime sa." prisvedčila som mu a nechala som ho odísť. Opäť som otvorila svoj kufor a veci som prehádzala tak, aby sa mi uvoľnilo viacej miesta. Z nieľkoľkých dní na chate som mala žalúdočné vredy, ale aj tak som sa tam celkom tešila. V škole sa stále len stresujem, pretože ma o pár mesiacov čaká maturita a nikto v mojom okolí ma s tým nezabúda strašiť, na stole sa mi kopia zakladače s poznámkami, ktoré nedávajú žiaden zmysel a celý svoj doterajší študentský život som čakala, kým sa mi konečne naskytne príležitosť „ísť na chatu s partiou". Aj tak som však cítila, že niečo nie je vporiadku a možno by bolo fajn týchto pár dní oželieť. Bojovala som sama so sebou a len len, že som si nevytrhala všetky vlasy z toľkej nerozhodnosti. Na jeden strane intuícia, na druhej chuť konečne sa uvoľniť, zabaviť a odviazať ako to robia ostatní mladí ľudia. Opäť ma obliela nostalgia z minulého roka.

„Nezabudni si toto!" mama mi hodila moju typickú sivú mikinu-šťastnú mikinu, ak nie je príliš infantilné nazývať ju tak. Oprela sa o rám dverí a naklonila hlavu tak, že sa spánkom dotýkala chladného kovu.

„Myslíš, že tam mám ísť?" opýtala som sa s obavou.

„Ako chceš." pokrčila plecami, čím mi ani za mak nepomohla. Ach, tá jej prajúcnosť!

„Ja chcem. Ale čosi mi radí, že by som nemala." priznala som, cítiac, že zniem ako keby som trpela chorobou rozdvojenej osobnosti. A od Maroša viem, že to tak celkom nie je správne nazývať tento stav schyzofenickým, pretože to nie je schyzofrénia.

„No...možo by si mala urobiť to, čo chceš a nie to čo sa ti zdá lepšie." podotkla, hoci to znelo veľmi lyricky.

„Hovoríš to preto, lebo má na Silvestra prísť Milan a ty sa ma chceš zbaviť?" uškrnula som sa na ňu, hoci som si vnútri vydýchla, pretože mi vlastne povedala čo mám robiť. Mám rada, keď dostanem jasný príkaz a mojej mame sa to len ťažko vysvetľuje- Biba je v tomto oveľa lepšia.

****
Áno, viem, že je ešte len november ale som tu zas s novým (po)Vianočným príbehom!!!

★★★
Po roku sa Táňa s Marošom vracajú a sneh im to zase poriadne skomplikuje!
★★★

Pre nezasvätených odporúčam prečítať prvý diel!

Last Unicorn :*

PS: budem časti pridávať pomalšie, aby sme si spolu s Táňou a Marošom počkali až na zimu!!!