Príliš Veľa Snehu 2

17.

Baša udržovala teplo rodinného kozubu celý deň, až dokým sme neprišli ako vysmiata tlupa obzvlášť zničených neandertálcov.

„Obed je v kuchyni, idem do sprchy." oznámila vyčerpane namiesto pozdravu a vyšuchtala sa hore schodmi.

„Kamil, drevo!" zavelil Maroš.

„Samo, drevo!" Jeho starší brat sa otočil na blonďáka.

„Jaro, drevo!" fešák a majster opierania sa o zárubne si nenechal rozkazovať.

„Gregor, drevo!" Jaro potľapkal Grečiho po ramene.

„Neni som Gregor!" chlapec znel už prinajmenšom zúfalo, že si to nedokážeme zapamätať a tak mu ostalo na starosti nosenie dreva do chaty a aj jeho rúbanie. Čakala som, že sa Maggie okamžite zvrtne na päte a pôjde mu pomôcť, no namiesto toho zhodila bundu v chodbe a ponaťahovala sa.

„Vonia to tu báječne!" skonštatovala spokojne. Vzdychla som si a pozrela som na chudáka odvrhnutého chlapca ktorý sa načiahol po sekere.

„Ja ti pomôžem." ponúkla som sa nanajvýš neochotne a radšej som mu vražedný nástroj vzala z ruky. „Už si niekedy rúbal drevo?" vyzvedala som a pokúsila som sa v hlave vybaviť si všetky filmy, kde som to videla, pretože ja som ani len zďaleka netušila ako na to. Položila som jedno z polienok na veľký peň a porisko som zovrela v oboch dlaniach. Srdce mi tĺklo ako o život. Dúfala som, že nespôsobím nejakú pohromu- dve sanitky za týždeň by boli fakt príliš.

„Nie, ale asistoval som pri pôrode, ak sa to ráta." priznal.

„Ježišikriste!" ušlo mi, ktovie či preto, lebo ma to šokovalo, alebo preto, že sa poleno po mojom údere rozletelo na dve strany a takmer ho zasiahlo. Pokojne sa zohol po obe polovice a jednu mi opäť postavil na peň, aby som ju rozťala napol.

Dobre, drevo možno ešte nerúbal, ale minimálne z teoretickej stránky o tom vedel viac ako ja.

„Nebolo to až také strašné, ale už by som to nechcel zasa prežiť." skonštatoval viac pre seba ako pre mňa. Znova som sa zahnala sekerou a úspešne som polienko rozdelila na polovicu. Víťazoslávne som zapišťala a počkala som, až mi pripraví ďalšie drevo, čo mlčky a celkom automaticky urobil.

Greči bol síce na popredných priečkach ľudí, ktorí mi nie sú ktovieako sympatický, no zvážila som možnosť, či ho Maggie náhodou len nepríjemne nezneužíva, ako svojho osobného poskoka, tak ako to teraz robím ja. Jeho osoba bola pre mňa záhadou. Na jednej strane mi pripadal pribrzdený a spoločensky úplne pozadu, na tej druhej som potom nechápala, ako to, že má takú skvelú bandu najlepších priateľov.
Navyše, dalo by sa povedať, že bol -nie som si istá ako to vyjadriť bez toho, aby to znelo otrokársky- dosť dobre vycvičený. Ukladal mi polienka, zbieral tie, čo sa mi podarilo rozsekať a vždy sa stihol uhnúť tým, ktoré naňho leteli a chystali sa ho pripraviť o život. Určite nerobí osobného asistenta prvý raz a to dokonca ani nehovorím o tých pôrodoch, či operáciách či čom.

„Hej, ale toto je riadna makačka." zafučala som a cítila som, ako mi pod dlhými rukávmi termotrička naskakujú kropaje potu.

„Pochopiteľne, preto to nerobím." nebadateľne mu myklo kútikom úst. Pozbierala som niekoľko kúskov dreva a naskladala som mu ich do rúk, sama sebe nadávajúc, že už to zase robím. Zase analyzujem veci, do ktorých ma nič.

„Tešíš sa na večer?" skúsila som a v duchu som vyslala tichú modlitbu za Bibu, pretože približne takto sa ona musela cítiť celé tie roky. Opatrne kľučkovať v konverzáciách a vyberať slová, aby mi náhodou nepovedala niečo, čo by nemala, alebo čosi za čo by som ju považovala za trápnu, nudnú, alebo obe dokopy.